Haters - 2.part

28. července 2013 v 1:42 | Alex Ayano Kowai |  Haters

Haters - 2.part

Bol to krásny, slnečný deň. Dovolím si ho teda nazvať stvoreným pre šťastné chvíle priateľov a rodín, ktoré by mali byť spolu a užívať si spoločne strávený čas a... ,,Tak prečo SAKRA sedím v škole?! Pff," odfrkla som si, keď som prekročila prah vysokých dverí a naskytol sa mi pohľad na umŕtvené duše mojich spolužiakov čím iným, než pravidelnou školskou dochádzkou. ,,Zase tieto?" ozval sa "nadšený" hlas našej opäť dokonale žiariacej triednej "lamy".
,,Predstav si, chodíme tu už tri roky. Tvoj notoricky debilný mozog by si už mohol zvyknúť," venovala som jej milý úsmev a ukončila mód dávania rád do života. ,,Ja len čakám, kedy konečne smetie ako ty vyhodia, aby to tu nesmrdelo," povedala pričom do svojej novej Chanel kabelky odložila mierne zaprášený púder. ,,Jediné čo tu smrdí, je tvoja nová voňavka," usmiala som sa, pričom jej skoro vypadli krásne nezábudkové oči z jamôk. ,,Takže trefa?" vycerila som zúbky. ,,Andrew! Miláčik! Ona ma zasa šikanuje!" rozbehla sa mi zrazu poza chrbát. ,,Cítim hovno," povedal môj nos a ja som sa s očakávaním najhoršieho otočila. Stála tam buzna v tuhom objatí lamy 3.A. Nechutné. ,,Ewww," ozvalo sa zo mňa neidentifikovateľné citoslovce, keď som zbadala nejakú tekutinu stekajúcu po laminom napudrovanom líci. ,,Neplač," prešiel jej rukou po líci. ,,To nie sú slzy, ale vysoko-infekčná toxická látka," vyprskla som do smiechu a v pozadí za mnou mi dali za pravdu. ,,Prečo si taká zákerná?!" zvrieskol mi ryšavec výčitku do tváre a zvuk mojich kníh dopadajúcich na zem s ľahkosťou prezradil moje prekvapenie. ,,Drew, to by stačilo," ťahal ho za rameno Neall a nechutná lama sa kreatúre s hadím úškrnom ovíjala okolo krku. ,,Je mi z teba zle," povedal pohŕdavým pohľadom. ,,Nedivým sa, že ťa tvoj otec opustil. Možno už vtedy vedel čo z teba bude," dokončil vetu. Pri tých slovách som ostala zarazená. Rezonovali mi v hlave, možno aj preto, že som im nechápala. Akoby mohol niečo vedieť. Zasa to tu je. Tvári sa akoby zožral celú múdrosť sveta. ,,Ha, ha, ha," vystrela a znechuteným pohľadom som sa mu pozrela priamo do očí. Hra začína. ,,Nemal by si si najprv premyslieť, čo vypúšťaš z tých nádherných, nevinných úst?" zobrala som si knihy od Merry, ktorá ich medzitým zdvihla zo špinavej podlahy. Nemáš na to Drew. Ja to viem. Keď sa z teba dostáva na povrch to najhoršie. Nemáš na to. Nemáš... ,,Možno by si mal trochu rozmýšľať," vykročila som smerom k nemu, ,,než z úst vypustíš niečo, o čom NIČ nevieš." Prešla som pomalými krokmi okolo neho a moje kroky sa ozývali všade po chodbe. Už bola hodina. Jocelyn ma s radosťou prepaľovala pohľadom. Na tvári sa mi pohrával jemný úsmev, kým som bola tesne pri ňom. ,,Alyson!" ozval sa jeho hlas. Zrazu ma niečo silno strhlo za rukáv a môj víťazný úsmev vystriedala vlna prekvapenia. Trvalo dlhú chvíľu než som si uvedomila, že to bola jeho ruka a že mi pevne hľadí do očí. ,,Prepáč," vyšlo z jeho úst. ,,Andrew!" skríkla Jocelyn zhrozene, pravdepodobne nechtiac, ale nikto jej nevenoval ani štipku pozornosti. ,,Prepáč," zopakoval to slovo ešte raz ale nič to vo mne nepohlo, nič sa nezmenilo. Ha ha ha. Tak sa predsa nakoniec vzdáš? ,,Nedotýkaj sa ma," milo som sa usmiala a rázom si vytrhla ruku z jeho zovretia. ,,Očné zreničky sa mu zúžili od prekvapenia aj keď netuším, čo ho tak dostalo. ,,Predsa si povedal pravdu a stojíš si za ňou, nie snáď?" spýtavo som sa naňho zahľadela. ,,Alyson..." vyšlo z jeho úst, ale ďalej som ho nemienila počúvať. Prehral. ,,Prepáč, ale slová nevymažeš. Preto budem tvoj názor rešpektovať. Teraz ťa len prosím, aby si mi viac neliezol do cesty," povedala som bez emócií v hlase a ignorujúc vydesené hrobové ticho za mnou, som sa vydala do učebne, kde mala byť ďalšia hodina. ,,Zasa jeden skazený deň," chytila som sa za hlavu a spolu s Merry, Juliet, Lanou a Veronicou sme vošli k profesorke. ,,Meškate!" bolo jediné čo som v jej dlhej prednáške kedy na nás "pľula" nadávky abnormálnym tempom, počula. ,,Prečo sa tento deň začal práve takto?" zašepkala som. ,,Lebo si monštrum," odšepla mi Juliet a mne spadla sánka na podlahu. ,,A to už prečo?!" vyhŕkla som. ,,Slečna Blackmorová! Utíšte sa a ukľudnite láskavo svoje pudy!" zaznela poznámka vyslovená havraním hlasom na moju adresu. Otočila som svoju hlavičku k tabuli a môj pohľad doputoval až k profesorke, ktorá niečo čmárala na tabuľu. ,,Váš nenávistný pohľad vám nepomôže a za tie pudy sa ospravedlňujem," povedala a ja som zas a opäť premýšľala nad tým, či má oči aj na chrbte. ,,Prečo by som mala byť monštrum," zašepkala som opäť Juliet a ona sa na mňa len usmiala. ,,Nikdy predtým ešte nikto nevyviedol z miery Andrewam okrem teba. A ešte k tomu takým spôsobom. Na moment som si myslela, že ťa posadol démon. Ale po čase som zistila, že ty si sama démon, tak prečo by ťa mal posadnúť?" zasmiala sa a vrátila sa k zošitu s poznámkami. ,,Démon ha?" zopakovala som zamyslene. ,,No čo už, démonické ja sa nezaprie," zasmiala som sa nad tým a začala biele stránky zošitu plniť modrými atramentovými slovami.
****
,,Čožé?!" vyhŕkla som nadšene a hodila sa kamarátke okolo krku. ,,Kedy? Ako? Kde?" zasypala som ju kopou otázok a Juliet len tak tak stíhala odpovedať na všetky. Bolo päť hodín poobede a my sme sedeli u nej doma, kde ma dotiahla pod zámienkou, že mi musí niečo dôležité povedať. ,,No, vlastne už predvčerom. Vieš, zrazu mi zazvonil mobil, bola som v kúpeľni, mala som ruky od krému a keď som ho zdvihla ozval sa Neallov hlas. Ostala som taká prekvapená, že som stúpila na mokrú handru, tá sa šmykla po podlahe a ja som aj s mobilom vletela do napustenej vane pričom som zvrieskla, no skôr zabučala ako hroch. Ale mobil bol v poriadku, držala som ho tak, aby sa nenamočil. Ale vtedy mi do izby vletel Tuki a zobral mi mobil. A tak som ho naháňala po byte v mokrom župane s osuškou na hlave, krémom na rukách a polo vytŕhaným obočím," Juliet sklonila hlavu a ja som vybuchla do smiechu. ,,Juliet! Toto nemyslíš vážne!" rehotala som sa ako taký pako ale keď, ono to bolo viac než nemožné prestať. ,,Alyson! Noták! Nesmej sa m...." možno by dopovedala vetu, keby nevyprskla do smiechu aj ona. ,,A čo potom? Chytila si Nealla? Teda myslím mobil," smiala som sa. ,,Chytila," zachmúrila sa na mňa. ,,A?" spýtavo som sa na ňu zahľadela. ,,Potom ako sa dosmial..." prerušila sa na chvíľu. ,,Alyson! Nesmej sa zasa!" dala mi pohlavok, ,,potom, sa ma spýtal, či s ním nechcem ísť na kávu." Celá sčervenela a prikryla sa perinou až po uši. ,,A kedy idete?" vybrechla som na ňu s nezadržateľnou zvedavosťou v hlase. ,,V piatok," povedala tlmene cez perinu. ,,To sú už len dva dni!" vyhŕkla som. ,,Ách ja ti to tak prajem!" skočila som na ňu a skoro ju zapučila svojím hroším objatím. ,,Alyson! Alyson! Nemôžem dýchať!" kričala pomedzi smiech a zvalila ma zo seba na drevenú podlahu. ,,Auuuu!" chytila som sa za zadok, ktorý hlučne dopadol ako prvý. ,,Zasa nás príde školiť tvoj sused," zasmiala som sa. ,,Myslíš tak ako minule? S baseballovou pálkou?" zasmiala sa. ,,Tentoraz to bude hokejka! Som si istá!" žmurkla som na ňu. ,,Vieš, vlastne som chcela...či by si..." žmolila si tričko medzi prstami. ,,No tak, už to vyklop!" súrila som ju. ,,Či by si to nešla so mnou skontrolovať, či to nie je nejaký žart," povedala pozerajúc na modrý kvietkovaný paplón. ,,Prečo by to bol žart?" pozrela som sa na ňu a zdvihla jej tvár. ,,Juliet, si krásna a výnimočná! Neviem, prečo sa bojíš!" povedala som. ,,Ale keď ja.." ,,Pôjdem!" prerušila som ju. ,,Vážne?" pozrela na mňa natešene. ,,Pre teba všetko," vyplazila som na ňu jazyk a rozstrapatila jej vlasy. Neskôr sme už len rozoberali jej radostnú príhodu a k dnešným udalostiam sa našťastie nikto nevracal. Veď prečo aj. Plytvať rečami na to "splesneté hovno" by bola aj tak strata času.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama