Maze - 1. part

28. července 2013 v 1:23 | Alex Ayano Kowai |  Maze

1. Nový začiatok sa zdá byť lepší

"Nenávidím ťa!" kričala som naňho keď ho dvaja muži odvádzali preč. On len šiel ďalej s hlavou vztýčenou, pýšný na svoje dielo. "Sničil si mi šivot!" kričala som šušlavo vďaka prvým vypanutým zubom. "Sničil si vsetko!" kľakla som si na kolená a vypustila 3 obrovské slzy. Zrazu sa otočil, a jedine čo som videla bol jeho obrovský a odporný úsmev. Mala som vtedy 7, a muž, ktorého odvádzali davaja vysokí policajti, bol môj otec....


"Dobrý deň, som.... (som človek o ktorého nikdy nebudete mať záujem, za krátko si ma proste nevšimnete a potom sa pre vás rozplyniem ako vzduch) ...som rada, že som prišla na túto školu, veľmi ma teší"
"Dobre, sme radi, že si prišla, nech sa páči tu máš vizitku, že si náš študent"
"Prepáčte ale-"
"Je všetko v poriadku?"
"Ja nie som priezvyskom Tokugawa"
"Naozaj? Ale ja to tu mám napísané-"
"Som Tanaka, (áno, som Tanaka, už nie Tokugawa...už nie) Ayano Tanaka"
"Ách, prepáč, ale musím si to potvrdiť, zatiaľ ju budeš mať takto-"
"Nechcem ju.(Nestojím o to meno, nesie so sebou akúsi odpornú príchuť....ktorú neznášam....) Vráťte mi ju s mojím menom, počkám"
Stála som tam, uprostred žltej triedy plnej unudených žiakov. Učiteľka na mňa pozerala akýmsi pohľadom, čo hovoril niečo v zmysle "Čo to má byť?" a mňa to nezaujímalo. Jediné, čo som nechápala bol akýsi bodavý pohľad na mojom chrbte, ktorého pôvodcu som nevedela určiť. "Euuuu....tak ja-to-vybavím, zatiaľ si sadni....tamto" ukázala na poslednú lavicu v rade pri okne. S napetím som sa rozhliadla, kam smeruje jej dlhý, rúžovo nalakovaný nehet a odľahlo mi. Tam sa budeš cítiť dobre Ayano. Ja som len kývla hlavou a šla na miesto, ktoré bolo odteraz moje. Učiteľka odišla kamsi preč aj s mojou kartou a po triede sa rozoznel tipický hluk ako sa každý prekrikoval. Okolo mňa sa shrkla hŕstka ľudí a mne začalo byť nepríjemné cítiť na sebe toľko pohľadov. "Hmm...Tokugawa...odkiaľ si prišla?" opýtal s akýsi čiernovlasý, vysoký chlapec. Mal asi dva metre, bol štihlej až vychudnutej postavy. Ucho mu lemovala kopa náušničiek a spoza dlhej ofiny mu svietili zelené, bodavé oči. Zdvihla som hlavu a uprela naňho pohľad. Vlastne to nebol pohľad, skôr vražedná zbraň bez možnosti usvedčenia. Zarývala som sa svojimi hnedo-zelenými očami do neho tak hlboko, až som dúfala, že ho to prebodne. "Nevolám sa Tokugawa-" zavrčala som. "Som Tanaka, nie je to ťažké na zapamätanie" prerušila som svoj pohľad a opäť pocítila pohľady ostatných. Niečo sa zmenilo. "Ď-ď-desiv-vé" odznelo a začalo sa to šíriť celou šnúrou dievčat. "A čo ti na tom vadí?" opäť odznel jeho hlas. Dúfala som, že odíde. "Áach" zasmiala som sa, aby som prerušila šnúru desivosti a zabránila vydeseniu ostatných. "Nevolám sa tak, nie je dôvod ma tak volať" zasmiala som sa opäť a presvedčila sa, že nemám žiadny vražedný výraz, či niečo také. "A-Ayano-chan, máš rada nakupovanie? mohli by sme ísť niekam spolu" opýtalo sa akési blonďavé, nízke dievča. ("Ayano-chan? chan?")
"V-vieš no... ja... veľmi na také-"
"O-oh, prepáč, je to odo mňa nezdvorilé, ani som sa nepredstavila, som Michiko" povedala a rozkošne pohodila hlavou pričom jej kučery roztomilo padali do tváre. "H-Hai" prikývla som a začala rozmýšľať nad tým, ako niekto môže vyzerať ako porcelánová bábika. "Ja som Yasuko" natiahlo ku mne ruku pomerne vysoké dievča. Malo krátke, rovné vlasy, ktoré jej padali do tváre. Na ruke mala veľké, kovové prstene a na krku ten tipický čierny náhrdelník s ostrými, kovovými špicmi pripomínajúci obojok. Bola zvláštna ako aj Michiko-chan, ale istým spôsobom sa mi obidve páčili. "Ja som Akemi, to znamená krásna a toto sú Nyoko (klenot?) a Myiu (mierna krása?)" (Prečo mám pocit, že tieto dievčatá sú akési...ale nič.) "Chceme ťa len upozorniť, aby si sa nevyťahovala. Si pekná, ale... my sme tu najkrajšie" povedala. "Určite si myslela v srdci" povedala Yasuko-chan a ja som sa zasmiala, načo sa na mňa "prenádherná trojka" škaredo pozrela. "Potom otočili nafintene hlavičky a odcupitali na lúčku za rúžovými zajačikmi" zasmiala som sa. "Hups, ja som to povedala nahlas?" pozrela som sa na nich, keď sa ozval rozkošný smiech Michiko-chan a Yasuko-chan mi položila ruku na hlavu "s tebou bude sranda Ayano-chan" (Prečo sa cítim tak zvláštne? Ách, to preto....nikto mi to ešte nikdy v živote nepovedal) Keď som sa spätne pozrela na miesto, kde stál ten chlapec, nikto tam nebol. Nezaoberala som sa tým a venovala sa rozhovoru s dvoma dievčatami, ktoré som nepoznala, ale aj tak som sa prvý-krát cítila medzi niekym dobre. Mala som pocit, že v istom zmysle, sú ako ja. Zvláštne.
A takto ubehol môj prvý deň v škole (len v ďalšej v poradí), a aby som nezabudla, dozvedela som sa ešte dve nové informácie. Za prvé: rúžové zajačiky mi už nikdy neodpustia, a za druhé: môj kľud v lavici sa nebude konať, akýsi žiak totiž dnes neprišiel. Čo už, ak by to bol šprt, tak aspoň bude ticho, ak delikvent, tak nie dosť dobrý na to, aby bol horši než JA.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama