Maze - 2. part

28. července 2013 v 1:25 | Alex Ayano Kowai |  Maze

2. Zajačikovský pud

Usmial sa... Ten jeho odporný úsmev... Nikdy mu ho neodpustím.... Zabil ju... Mama, tak kde si? Si v nebi? Ja....myslím, že áno. Aj keď si na ňho neverila, teraz už vidíš že tam je, však? Si tam šťastná a dávaš na mňa pozor? Dávaš, však? Vieš mami, dnes mám už deväť rokov. A ty máš dnes už 33 rokov, však? Ja to viem. Pani Manttonová so mnou zapálila sviečku na malom muffine. Je veľmi milá a našla pre mňa novú rodinu. Povedala, že sú to milí ľudia, ale ja ich nechcem. Chcem len teba. Vieš, mami, bojím sa. Čo keď tu budú chcieť byťnamiesto teba? Maminka, veľmi ťa ľúbim. Dúfam, že si tento list prečítaš. Pošlem ti ho po prúde nášho obľúbeného potôčika... veľmi chcem, aby si sa vrátila, ale pani Manttonová povedala, že Ježiško ťa tam hore potrebuje, aby si pomohla všetkým opustením deťom. Ale mňa si musela opustiť kôli nemu! Ja mu to neodpustím! Už ho viac nebudem počúvať. Maminka, ľúbim ťa, prosím vráť sa.

Tvoja Ayano...
Tokugawa Ayano, Detský domov, Tokio


Včerajší deň, sa mi preháňalo hlavou toľko vecí. Napríklad, prečo sú taký milí? Na bývalích školách sa ku mne správali vždy rovnako. Bola som nová a nikto sa o mňa nestaral. Tu sa však niečo zmenilo. Myslím, že sú tu milší ľudia. Ale vážne neviem prečo. V živote sa byť milý nevyplatí.
Ešte včera, keď som išla domov, pozrela som sa po nejakej práci, ktorú by som mohla robiť popri škole. Našla som len akési voľné miesto servírky v zatuchnutom, oplzlom bare, kde som rozhodne nechcela tráviť čas. Ďalej miesto tanečníčky v nočnom klube, čo mi tiež nebolo vôbec po chuti a miesto predavačky v obchode s rybárskymi nástrojmi, kde to smrdelo ako v rybníku. Tak som to vzdala a pohľadám niečo neskôr, možno sa pritrafí niečo lepšie. Inák sa budem musieť zmieriť s vatou v nose a gumenými rukavicami, cudzími rukami na mojom zadku alebo odpornými narážkami starých, opitých chlapov. Keď som došla domov, moja "poručníčka" Megan nebola doma. Na drevených, mierne starých dverách vysel odkaz: "Šla som sa zabaviť, predsa niesom tvoja matka. Si už veľké dievčatko a za chvíľu vypadneš z domu takže si sprav čo chceš a kľudne choď von, mne je to jedno. Len ťa prosím, nikto z nás nechce aby si bola tehotná a skončila ako tvoja matka.... vlastne, tvoja matka skončila ešte horšie, ha ha ha. No takže rob čo chceš, prídem asi ráno. Cmuk." Krava! Ešte uvidí, nemá si čo otvárať svoje sprosté, nevichované ústa na moju mamu! Ách, bože, má pravdu. Nech už z tade konečne môžem odísť a žiť niekde v pokoji. Nechala som lístok tak a šla som do jedinej miestnosti na celom svete, kde som len ja a nikto iný. Vošla som do svojej izby a zamkla dvere. Vyzliekla som si svoje čierne nohavice, čierne tričko s bielou potlačou a a vyzula svoje milované tenisky, ktoré jediné tvorili farebnú časť môjho odevu. Čierna je jediným spojencom, jedinou vecou, ktorá nezapiera moju osobnosť. Vybrala som balíček dlhých cigariet s názvom Black devil a vytiahla si jednu. Zapálila som ju čiernym zapaľovačom s bielou tvárou na jednej strane. Prešla som po ozubenom koliesku a iskra sa rozhorela na vysoký plameň. Pomaly som potiahla a odhodila zapaľovač na neďalekú manželskú posteľ s farebnou, kvietkovanou plachtou, ktorá bola moja najmilšia. Otvorila som biele okno, lebo tu bolo dusno a unavene som sa zvalila na posteľ. Hneď som si však sadla a odklepla popol z cigarety do červeného, skleneného popolníka. Hlavou sa mi preháňali rôzne veci, na ktoré som nikdy nechcela a ešte stále nechcem spomínať. Videla som mamu ako sedí na zemi, z ruky sa jej valila červená až bordová krv, ktorá si drala cestu rozbitým sklom. On stál nad ňou a smial sa akýmsi šialeným, strach naháňajúcim smiechom. Potom sa pozrel na mňa a.... Dosť! Stop! Nie si preds nejaký slaboch! nejaká cukríkova hrdinka zo shoujo mangy! Neobjavuje sa v tebe pud rúžových, slabych zajačikov! Nie! Si silná, musíš byť silná! lebo si sama na život a preto nesmieš ztrácať odvahu!......................... Presne. Som to ja. Ayano Tanaka. A už nikdy nie Ayano Tokugawa....už nie....
Zvalila som sa opäť na posteľ a so zavretýmin očami poťahovala a vydichovala sivý, hodvábne sa vznášajúci dym. Je mi jedno, čo kto hovorí o zlozvykoch, ja môžem prestať kedy chcem, môžem prestať premýšľach kedy chcem a môžem prestať existovať kedy chcem... Presne. Som to ja a môžem robiť všetko, na čo mám silu....čiže.....na všetko....

Usmial sa... Ten jeho odporný úsmev... Nikdy mu ho neodpustím.... Zabil ju... Mama, tak kde si? Si v nebi? Ja....myslím, že áno. Aj keď si na ňho neverila, teraz už vidíš že tam je, však? Si tam šťastná a dávaš na mňa pozor? Dávaš, však? Vieš mami, dnes mám už deväť rokov. A ty máš dnes už 33 rokov, však? Ja to viem. Pani Manttonová so mnou zapálila sviečku na malom muffine. Je veľmi milá a našla pre mňa novú rodinu. Povedala, že sú to milí ľudia, ale ja ich nechcem. Chcem len teba. Vieš, mami, bojím sa. Čo keď tu budú chcieť byťnamiesto teba? Maminka, veľmi ťa ľúbim. Dúfam, že si tento list prečítaš. Pošlem ti ho po prúde nášho obľúbeného potôčika... veľmi chcem, aby si sa vrátila, ale pani Manttonová povedala, že Ježiško ťa tam hore potrebuje, aby si pomohla všetkým opustením deťom. Ale mňa si musela opustiť kôli nemu! Ja mu to neodpustím! Už ho viac nebudem počúvať. Maminka, ľúbim ťa, prosím vráť sa.

Tvoja Ayano...
Tokugawa Ayano, Detský domov, Tokio
Včerajší deň, sa mi preháňalo hlavou toľko vecí. Napríklad, prečo sú taký milí? Na bývalích školách sa ku mne správali vždy rovnako. Bola som nová a nikto sa o mňa nestaral. Tu sa však niečo zmenilo. Myslím, že sú tu milší ľudia. Ale vážne neviem prečo. V živote sa byť milý nevyplatí.
Ešte včera, keď som išla domov, pozrela som sa po nejakej práci, ktorú by som mohla robiť popri škole. Našla som len akési voľné miesto servírky v zatuchnutom, oplzlom bare, kde som rozhodne nechcela tráviť čas. Ďalej miesto tanečníčky v nočnom klube, čo mi tiež nebolo vôbec po chuti a miesto predavačky v obchode s rybárskymi nástrojmi, kde to smrdelo ako v rybníku. Tak som to vzdala a pohľadám niečo neskôr, možno sa pritrafí niečo lepšie. Inák sa budem musieť zmieriť s vatou v nose a gumenými rukavicami, cudzími rukami na mojom zadku alebo odpornými narážkami starých, opitých chlapov. Keď som došla domov, moja "poručníčka" Megan nebola doma. Na drevených, mierne starých dverách vysel odkaz: "Šla som sa zabaviť, predsa niesom tvoja matka. Si už veľké dievčatko a za chvíľu vypadneš z domu takže si sprav čo chceš a kľudne choď von, mne je to jedno. Len ťa prosím, nikto z nás nechce aby si bola tehotná a skončila ako tvoja matka.... vlastne, tvoja matka skončila ešte horšie, ha ha ha. No takže rob čo chceš, prídem asi ráno. Cmuk." Krava! Ešte uvidí, nemá si čo otvárať svoje sprosté, nevichované ústa na moju mamu! Ách, bože, má pravdu. Nech už z tade konečne môžem odísť a žiť niekde v pokoji. Nechala som lístok tak a šla som do jedinej miestnosti na celom svete, kde som len ja a nikto iný. Vošla som do svojej izby a zamkla dvere. Vyzliekla som si svoje čierne nohavice, čierne tričko s bielou potlačou a a vyzula svoje milované tenisky, ktoré jediné tvorili farebnú časť môjho odevu. Čierna je jediným spojencom, jedinou vecou, ktorá nezapiera moju osobnosť. Vybrala som balíček dlhých cigariet s názvom Black devil a vytiahla si jednu. Zapálila som ju čiernym zapaľovačom s bielou tvárou na jednej strane. Prešla som po ozubenom koliesku a iskra sa rozhorela na vysoký plameň. Pomaly som potiahla a odhodila zapaľovač na neďalekú manželskú posteľ s farebnou, kvietkovanou plachtou, ktorá bola moja najmilšia. Otvorila som biele okno, lebo tu bolo dusno a unavene som sa zvalila na posteľ. Hneď som si však sadla a odklepla popol z cigarety do červeného, skleneného popolníka. Hlavou sa mi preháňali rôzne veci, na ktoré som nikdy nechcela a ešte stále nechcem spomínať. Videla som mamu ako sedí na zemi, z ruky sa jej valila červená až bordová krv, ktorá si drala cestu rozbitým sklom. On stál nad ňou a smial sa akýmsi šialeným, strach naháňajúcim smiechom. Potom sa pozrel na mňa a.... Dosť! Stop! Nie si preds nejaký slaboch! nejaká cukríkova hrdinka zo shoujo mangy! Neobjavuje sa v tebe pud rúžových, slabych zajačikov! Nie! Si silná, musíš byť silná! lebo si sama na život a preto nesmieš ztrácať odvahu!......................... Presne. Som to ja. Ayano Tanaka. A už nikdy nie Ayano Tokugawa....už nie....
Zvalila som sa opäť na posteľ a so zavretýmin očami poťahovala a vydichovala sivý, hodvábne sa vznášajúci dym. Je mi jedno, čo kto hovorí o zlozvykoch, ja môžem prestať kedy chcem, môžem prestať premýšľach kedy chcem a môžem prestať existovať kedy chcem... Presne. Som to ja a môžem robiť všetko, na čo mám silu....čiže.....na všetko....
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama