Maze - 3. part

28. července 2013 v 1:27 | Alex Ayano Kowai |  Maze

3. Tichá nenávisť

Mama, myslím, že sa už nemôžem vrátiť. Nemám kde ísť. Hovorili, že som dcéra vraha a že budem ako on. Budem?
Ja nechcem... Už sa nevrátim. Nenávidia ma. Ja ich tiež. Mama, poraď mi, čo robiť? Najradšej by som išla za tebou. Asi by som mala pokoj... Ja viem, že nemôžem, ale bol to len sľub malého dieťaťa. Neviem, čo so mnou bude. Moja budúcnosť je neznáma a stále uteká. Mama, oraď mi, čo robiť? Vzdávam sa, nie som dsť silná. Som len chabé zrnko piesku v púšti plnej miliónov iných. Prosím, zachráň ma, vysloboď ma z tejto nekonečnej vojny. Z nekonečného života.....
Tvoja Ayano...
Tokugawa Ayano, Tokio


Ráno som sa prebudila na neúprosný rev budíka na mobile. Z nenávisťou som ho hodila o stenu, čo som hneď aj oľutovala, lebo iný mobil už nemám. Vstala som, došla som knemu. Spadol na písací, tmavo hnedý stôl a rozpadol sa. Poskladala som ho naspäť a on sa s radostným pípaním zapol. Objavil sa obrázok Rena a ja som sa pousmiala. Zhodila som zo seba čierne tričko s nápisom "I am Devil" veľkosti XXL a kraťasy. V tom sa mi spalo najlepšie. Zobrala som zo stoličky čierne, úzke ryfle, biele tričko, čiernu podprsenku a ďalšie veci, potom som s tým šla do kúpeľne, kde som sa pripravila, účesala, namaľovala a neviem čo všetko ešte. Keď som vyšla z kúpeľne oproti mne stála Megan. V ruke držala fľašu piva a mala nasadený akýsi prihlúply výraz opilca. ,,Taaak ak-ko si sa mááála, zlatkoi??" posledné slovo zakončila takým vysokým tónom až jej zabehlo a začala sa dusiť. Keď konečne prehĺtla, pokračovala:,,Dúfam, že si níííč nevi- nevi- nevivivjedlaaaaa" Otrávene som pretočila očami nad jej stavom, obišla som ju a šla smerom k izbe. ,,Rozprááávaj s-sa so mnouu," povedala a natoahla za mnou ruku. Kašlala som na ňu a šla preč. Otvorila som dvere do svojej izby a pomaly prekročila prah. ,,Týýý-" povedala a natiahla ruku s fľašou za seba. Rýchlo som sa otočila a videla ako ruku vystiera sklenená fľaša letela priamo na mňa. Okamžite som sa uhla a fľaši do cesty nastavila ruku, no vyšmikla sa mi lebo bola mokrá a s rachotom sa rozbila na zemi. ,,Tak toto si prehnala" povedala som s kľudným ale nenávistným pohľadom. ,,H? h?" čikútala a pritom sa smiala. Rýchlo som tresla dverami a zamkla. Kľúč som si vložila do vrecka, schmatla školskú tašku z kúta izby a vyšla von oknom. Bývali sme na druhom poschodí a tak mi nerobilo problém zoskočiť tých pár metrov, už som si zvykla. Prebehla som okolo a bežala cestou do školy. Mala som svoje tenisky a koženku, ktorú som po ceste schmatla, lebo vonku pršalo. Nemala som dáždnik a tak som si dala aspoň kapucňu z mikyny. Takto som šla celú cestu do školy. Bolo 7:45 keď som dobehla. Všetci už boli v triedach a tak som len prešla a sadla si do lavice. Dala som si dole kapucňu a ako som predpokladala, moje starostlivo žehlené vlasy teraz zdobily vlnky. Točili sa tak ako otcovi. Neznášam to. Aspoň farbu mám po mame. (špinavý blond). Skryla som ich pod bundu a snažila sa zmiesť známky, že som celá premočená. Hodila som tašku vedľa lavice, keď som si všimla, že na vedľajšom mieste je tiež nejaká. Žeby už prišiel? "Ayano-chan! Ayano!" kričali na mňa tie dve dievčatá zo včera. Ako že sa to volali? Mishiko? Nie, nie....bolo to....aha! Michiko-chan a Yasuko! aspoň myslím......,,Prečo nemôžem mať lepšiu pamäť na mená?" povedala som si v duchu a hľadala ich pohľadom. Michiko-chan mi kývala od akejsi červenej lavice, kde sedela spolu s Yasuko, a nejakými dvomi chalanmi. Jeden z nich bol ten divný magor zo včera a druhého som tu videla po prvý krát. Mal blonďavé, krátke vlasy ucho mu presne ako tomu druhému, lemovala kopa náušníc. Mal hnedé oči ako gaštany, ale zdali sa akési priezračné. Mal široké ramená a oblečenú širšiu, čiernu mykynu. Postavila som sa a šla smerom k nim, aj keď to nebolo práve to čo som chcela. Keď som k nim došla z koženky mi stále, v dlhých intervaloch kvapkala dažďová voda. ,,Preboha, čo si robila?" povedala Michiko-chan s ustarosteným pohľadom v očiach a začala zo mňa utierať vodu. Ja som len stála a nič nehovorila. ,,Toto je Kazuki" ukazala Yasuko na chalana, ktorý do mňa včera rýpal,, a toto je Keiji" Môj pohľad padol na chalana s blonďavými vlasmi, čiže Keijiho. Premeral si ma očami a široko sa usmial. Natiahol ruku, asi si nimi chcel potriasť. Trochu ma to zaskočilo ale ruku som vystrela a dotkla sa tej jeho. Ako som ju tak natiahla, rukáv sa mi vyhrnul. Úsmev mu zmizol a mne nedochádzalo prečo tak zazerá na moju ruku. Stále mi ju nepúšťal a tak som sa pozrela jeho smerom. Zazeral mi na zápästie. Oči sa mi rozšírili, keď som zistila, že som doma nechala potítko. Ruku som okamžite vytrhla a stiahla rukáv najnižšie ako to šlo. Nikto z ostatných si túto situíciu nevšimol a tak som si len vydíchla a povedala kľudným a ľahostajným hlasom: ,,Som rada, že som ťa spoznala" Otočila som sa na imaginárnom opätku a odkráčala k svojej lavici. Sadla som si na stoličku a nervózne žmolila mokrý rukáv. Nohy som vložila pod lavicu a oprela och o miesto kde sa dávajú knihy. Začala som sa kývať na stoličke rozmýšľala som, či z toho nebudú problémy. Na chvíľu som vyhrnula rukáv a snažila sa preskúmať, čo presne videl. Boli tam jazvy. Jazvy po dlhých rezoch. Boli už staré, ale nezmizli. Práve naopak, svietili ešte viac než kedy predtým. Ja za to predsa nemôžem. Ja nie...
Zazvonilo na hodinu a všetci si posadali na miesta. Michiko a Yasuko sedeli spolu v lavici vo vedľajšom rade a o jedno miesto bližšie pri tabuli. Vedľa si nesadol nikto. Bolo tu len prázdne miesto a akási čierna taška s troma modrými pásikmi na šírku. Hľadala som Kazukiho. Sedel v poslednej lavici o rad ďalej, čiže pri stene, s akýmsi ďalším chalanom. Vyzeral, že si niečo píše, no v momente sa otočil a pozeral mi rovno do očí. Ani neviem prečo ale prišlo mi to, akoby ma tým svojím zeleným pohľadom chcel zabiť. Prebodnúť a poslať do horúcich pekiel. Otrávene som pohľadom prešla na učiteľku. Hovorila niečo o tom, že zajtra bude hotový rozvrh a že nám tento rok pribudnú nový učitelia. Aj tak mi to bolo na nič. Nepoznala som ani tých starích. Asi po piatich minútach sa otvorili dvere a vošiel Keiji. Dal niečo učiteľke a smeroval k akémusi chalanovi, čo sedel predo mnou. Omyl. Smeroval sem. Vlastne som si ani nevšimla, že tu nie je. Kde bol? Bolo jednoznačné, že bude sedieť pri mne, totiž už žiadne iné voľné miesto nebolo. Odsunul stoličku, sadol si, oprel si ruku o lavicu, lenivo si podopierajúc hlavu a pozrel sa na mňa. Čakala som otázky, vypytovanie, no nič z toho sa nedialo. Spokojne sa uvelebil na lavici, zavrel oči a mala som pocit, že prestal vnímať svet. Po hodine nás pustili domov, a normálne vyučovanie má začať od zajtra. Vonku ešte lialo a mňa nenapadalo miesto, kde by som šla. K Megan som sa vrátiť teraz nemohla, musí najprv vytriezvieť a ukľudniť sa. Vyšla som pred školu a za mnou už bežala Michiko-chan aj Yasuko. ,,Ayano-chan! Ayano-chan!" kričala Michiko. Pomaly som sa zastavila a cítila ako mi ťažké, dažďové kvapky padajú na hlavu. ,,Ideš domov?" opýtala sa Michiko. Pokývala som hlavou, že áno. Nemala som v úmysle niekomu vysvetľovať svoju situáciu. ,,Aha, tak to je škoda" smutne povedala. ,,Mysleli sme, že by si s nami šla niekde do mesta" povedala. ,,Nie, ja nemám pri sebe peniaze" zaklamala som. ,,Aha, tak sa maj. Zajtra sa uvidíme" povedala Michiko a Yasuko mi kývla na pozdrav. Kývnutie som opätovala a vydala som sa, ani neviem kam. Chladný dažď mi premočil topánky aj všetko čo som mala na sebe. Hodiny som chodila po meste, bolo mi jedno, že pravdepodobne prechladnem. Hodiny a hodiny. Zotmelo sa. Mohlo byť asi deväť. Zašla som do tmavej uličky medzo dvoma budovami. Bola som unavená, premočená a nevládala som vymslieť miesto, kde by som mohla ostať. Oprela som sa o stenu a zosunula sa dolu. Sedela som na mokrom asfalte s kapucňou na hlave a ofina sa mi lepila na tvár. Sklonila som hlavu a oprela si ju o kolená. Dážď neprestal ani po tých prechodených hodinách po meste. Vzdávala som sa. Počula som nejaké kroky ako idú okolo. ,,Tanaka?" ozvalo sa. Ja som len dvohla hlavu, no moje unavené oči nevideli nikoho. Opäť som ju sklonila a zatvorila oči ako keby som chcela zaspať. "Kvap, kvap-" zneli zvuky dopadajúcich kvapiek, "kvap, kvap" "Čľup, čľup, niekto šiel ku mne, "čľup, čľup" Položil mi ruku na hlavu. ,,Ayano-chan?" znelo to povedome, ale netušila som kto to je. ,,Ayano? čo tu robíš?" znel starostlivý hlas. Zdvihla som hlavu a spoznala kovové prstene na ruke. Bola to Yasuko. ,,Ayano? Máš dnes večer kde ísť?" čupla si ku mne. Sklonila som hlavu. Nemala som silu odpovedať. ,,Poď" povedala a potiahla ma za ruku. Postavila ma a ťahala za ruku za sebou. Ja som len šla so sklonenou hlavou a nevnímala cestu. Došli sme pred tehlovú budovu a ona otvorila starším kľúčom vysiacim pri množstve kovových príveskov. Dvere sa otvorili a my sme po schodišti višli na piate poschodie. Otvorila dvere. Dnu nikto nebol. Potiahla ma do predsiene. Dala mi na hlavu osušku a povedala: ,,Môžeš tu ostať ak chceš, tu máš uterák, choď sa umyť, ja ti pripravím posteľ. Z vlasov mi kvapkala voda a rovnako tak vytekala z topánok. Čo je zač to dievča? Prečo to robí? Neviem. Ale, som jej vďačná. ,,Yasu?" zdvihla som hlavu. ,,Áno?" usmiala sa na mňa. ,,Ďakujem" povedala som a sklopila pohľad. Ani neviem, kedy som z jej mena spravila zdrobneninu, ale hrozne mi pripomínala Yasua z jedného anime. Ani neviem prečo.... Ale aj tak, som jej v tú chvíľu, bola ohromne vďačná.......
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama