Maze - 5. part

28. července 2013 v 1:28 | Alex Ayano Kowai |  Maze

5. Nezvaný hosť

,,Dvre sa otvorili a ja som začula zrýchlený dych, ten človek asi behal. Na podlahu z neho kvapkala voda a škárami medzi kachličkami sa šírila ďalej. Mal na hlave kapucňu a na chvíľu sa zapiral rukami o nohy, kým sa vydýchal. Keď zdvihol hlavu, jeho oči sa zastavili na mne. Vedela som, že tento zvedavý, skúmavý pohľad, bude znamenať veľa otázok. Nepríjemných otázok...."


Z chodby, teraz už opäť mokrej, na mňa hľadela upotená tvár, alebo skôr mokrá od dažďa, no isto viem že, patrila Keijimu. Upieral na mňa oči, ale skôr ako prekvapeným pohľadom by som to nazvala nevítaným. ,,Daj si dole bundu" povedala mu Yasu a on sa k nej otočil. Zvliekol si čiernu športovú bundu a zavesil ju na vešiak v rohu izby. Ostal len v tmavo-modrom tričku s krátkymi rikávmy. Na boku mal veľkú kostru ryby a nápis Fishbone. Bolo zo spodu mokré, vlastne všetko mal mokré. Ako sa tak na mňa pozrel, opäť mu z dlhších vlasov padali kvapky vody do čela. Uhla som jeho pohľadu, zakryla sa pod perinu a s nezáujmom sledovala akýsi program o celebritách, ktorý ma náramne nudil. Počula som ich rozhovor, aj keď som sa ho snažila nevnímať. ,,Čo sa stalo?" opýtala sa Yasu. Odpoveď som nezachitila. Ďalej sa už len dohodli, že tu môže prespať a mne vzišlo na um, že by som mala čo najskôr odísť. Vstala som a rýchlo som sa pobrala k mojím veciam. Vzdychla som si, keď som si spomenula, že oblečenie mám v práčke. Budem musieť o niečo popýtať Yasuko, aj keď mi to je mimoriadne trápne a najradšej by som sa v tejto situácií nebola ocitla. Som nerada na niekom závislá a neznášam, keď niekomu niečo dlžím. Nahádzala som si veci do tašky a keď vošli otočila som sa rovno k nim, snažiac sa nehľadieť na už suchú tvár chalana s kamenným výrazom. ,,Ayano, ty niekam ideš?" opýtala sa Yasu s akýmsi príliš vážnym pohľadom. ,,Vieš ja," robila som jediné, čo vás naučí detský domov - klamať, ,,volali mi rodičia, že sa o mňa boja a mám prísť domov, už vraj na mňa nie sú nahnevaní a mám prísť" ,,Aspoň vás nebudem rušiť" povedala som to s akýmsi ľahostajným, možno až pritvrdým výrazom. Prvý krát v živote mi nebolo jedno, čo sa stane. ,,Ale Ayano-" začala no ja som ju prerušila ,,nerob si starosti, ja už pôjdem" Obišla som ich a chystala sa vziať si svoj staučký, ale funkčný mobil, keď ma niečo chytilo za ruku. Mierne ma striaslo, no reflexívne som ruku prechitila a začala robiť techniku kotegaeshi (kto nevie --- Google!), ktorá patrila k mojím obľúpeným, ale aj k nepríjemným technikám. ,,Prepáč" povedala som, keď som rýchlo pustila Keijiho ruku. Našťastie som nestihla zatlačiť príliš a tak neležal na zemi ale stále stál. Čo ma prekvapilo, bolo to, že neprejavil ani známku bolesti. ,,Trénuješ Aikido?" opýtal sa nezaujatým hlasom a jeho oči spočívali na mne. Nevedela som, ako výjsť z tejto situácie. Zrazu mi zazvonil mobil. ,,Prepáčte, to je otec" zaklamala som, no vzápätí som si všimla tú obrovskú chybu, ktorú som spravila. Mala som povedať ocko, ale tatino, ale nie otec. Možno si to nevšimnú. ,,Ayano, ty predsa nemáš rodičov" povedala Yasu a mňa akoby ovalilo kameňom. Oni to vedia? Ale, ale ako to? A ja som si myslela, že je to niečo viac než len súcit. Súcit, ktorý neznášam...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama