Until you die... 1. part

28. července 2013 v 1:33 | Alex Ayano Kowai |  Until you die

Until you die... 1.part

Na nočnej oblohe sa preblisla padajúca hviezda, keď sa rončanie zbraní nieslo mestečkom. Pomalé a nanápadné vzydychy boli jedinou známkou, že sme sa nepreminili na vraždiace tiene. Ľahkými skokmi sme sa predierali tmou po starých strechách domov. Nebol čas na zvyš, len čas na pomstu.


,,Lorean" ozval sa tichý šuštivy šepot z úst takmer neviditeľného muža. ,,Sú tam?" vyšiel z mojích úst nepočuteľný šepot a rýchlo sa naňho pozrela. On len kývol hlavou, pričom mu vietor roztrapatil gaštanové vlasy. Pomaly sme zliezli dolu po už napoly zhrdzavenej odkvapovej rúre. ,,Sheesh" chytila som sa za čelo, keď Arianovi vysokému, možnu trochu vychudnutému chlapcovi spadla na zem zbraň. Zoskočil nepočujne ako nočný tieň, pomaly sa natiahol za zbraňou a keď si ju konečne napojil späť na ruku, s miernym strachom v očiach sa pozrel na mňa. Venovala som mu karhavý, no zároveň odpúšťajúci pohľad a všetci sme sa započúvali do ticha noci, uisťujúc sa, že nikto ani nepomyslel na našu prítomnosť. Náš cieľ bol jasný: zabiť vodcu členov spoločenstva pre hnutie osudu, čo je len zmetaforizovaný názov pre bandu vrahov túlajúcu sa po svete a vysávajúcu enrgiu Ahary z takých ako som ja, preto aby nás mohli loviť ešte viac. Bol to Merienn, to bolo meno nášho cieľa. Bol to ten Merienn, ktorý zabil Nealla. ,,Lori!" vytrhlo ma z premýšľania hlasité zašepkania a kvapka potu mi spadla z čela a skotúľala sa mi po líci. Pozrela som sa na Ezreala. Vlasy mu stále padali do čela a zakrývali ovabu, ktorá sa po čase objavila na jeho tvári.
. ,,Áno?" šepla som najlpešiemu priateľovi. ,,Nemysli naňho," povedal a vietor zaniesol jeho slová hlboko do mojej mysle. ,,To je nemožné," usmiala som sa a vycerila při tom zúbky zaháňajúc myšlienku, ktorú som si tak dlho zakazovala. ,,Ideme?" ozval sa ticho Arian a rukou naznačil cestu, ktorou sme sa mali vydať. ,,Myslíš si, že idem na smrť?" zaznela veta určená Ezrealovi. Nebola to otázka, skôr výčitka, na ktorú som nevyžadovala a ani nedostala odpoveď. ,,Pomaly sme sa zakrádali pozdĺž starého, dvojposchodového domu. Omietka bola z časti zlúpaná, len tĺmené svetlo naznačovalo, že dom nie je prázdny. Pomaly sme sa prikradli k jedinému oknu, kde bola číra tma. ,,Myslíš, že tam niekto je?" ozval sa tichý šepot. ,,Neviem, ak áno, budeme sa ho musieť zbaviť čo najskôr," povedala som s pohľadom upreným do tmavého okna, snažiac sa premôcť neschopnosť vidieť v tme. Arian pomaly zasunul prsty do škáry a s občasným zavŕzganím otvoril okno. Opäť sme na chvíľku stíchli, z izby sa ozývali len vzdychy. Bola tam posteľ a stará drevená skriňa. Zvyšok som nevedela odhadnúť. Izba bola korálkovo-rúžovej vyblednutej farby. Po zemi sa váľali obnosené detské šatičky a na posteli spalo malé, utešené dievčatko. Dlhé, hnedé vlasy jej zakrívali časť tváre a rukami si tisla k telu šedého, trochu obtrhaného zajačika. Pohľad na jej sladký spánok mi pripomenul dávno stratenú myšlienku….
***
,,Vidíš to?" ozval sa jeho hlas a ja som na minútu otvorila oči.
,,Čo?" zašepkala som s nezáujmom do ticha a opäť som sa chystala zaspať.
,,Tie hviezdy," povedal a natiahol k nim ruku, akoby sa ich mohol dotknúť a pár z nich si len tak ukradnúť do vrecka.
,,Vidím," povedala som a striasla sa od zimy hoci bolo leto.
,,Je ti zima?" opýtal sa ticho a dotkol sa mojej premrznutej dlane.
,,Nie," povedala som drkotajúc zubami a vedela som, že sa smeje.
,,Nemusíš byť vždy taká odvážna," povedal.
,,Musím," odvrátila som sa mu chrbtom a tráva ma pošteklila na tvári.
,,Nemusíš," obtočil mi okolo teplé ruky a silno si ma pritisol k sebe, Telom sa mi rozlialo teplo z každého miesta, ktorého sa dotkol.
,,Už je ti lepšie?" zaznel jeho hlas, tichúčko. Avšak na túto otázku už som neodpovedala. Natisla som sa k nemu bližšie a zatvorila som oči. V tú noc a lúke sa mi sníval najkrajší zo všetkých snov.
***
Při spomienke som pregĺgla a odvrátila pohľad inam. ,,Lori?" ozval sa vzdych a niečiu ruku som pocítila na ramene. ,,Áno," zašepkala som. ,,Čo s tou malou?" zaznel Ezrealov hlas. ,,Zober tých dvoch nových a odneste ju k nám, myslím, že jej rodičia sú-" zahriakla som sa, keď na mňa zrazu pozerali dve veľké, čokoládové oči. ,,Kto ste?" zaznel detský hlas, ktorý sa ozýval po celej miestnosti. Všetci sme stuhli. Pohľady sme upierali na ňu a ona čoraz vystrašenejšie na nás. ,,J-ja" vykoktala som, no musela som sa poriadne nadýchnuť. ,,Poslali nás tvoj mamka a ocko. Povedali, že ak budeš dobrá, môže ťa tamten veľký, vysoký, krásny princ odniesť na výlet a preskákať s tebou všetky strechy v meste," usmiala som sa na ňu. ,,Lorean, ja zostávam s tebou," povedal Ezreal a ja som si vzdychla. ,,Môže ma zobrať tamten?" natiahla svoj malý detský prst na Willa. ,,Will?" upreli sme naňho prosebné pohľady. On len prišiel a do široka sa na ňu usmial. ,,Ty sa voláš William?" povedala a pretrela si unavené očká. ,,Áno slečinka" povedal tak milo a detsky až mi to pripomenulo, že aj on mal malú sestru. ,,To je jako princ William!" vyškerila malé zubky a spokojne sa mu zavesila na krk. On a Arian vyskočili z okna a ďalej boli zasa jako neviditeľné a nepočuteľné tiene. Pozrela som sa do ruky, z ktorej mi vysel šedý zajko. Zovrela som ho v ruke a vydala sa k dverám vedúcim na chodbu. Čím som bola bližšie, tým viac ma ťahalo to, že konečne uvidím tiecť potok jeho slizkej, nechutnej krvi.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Kira*Yume Kira*Yume | E-mail | Web | 29. července 2013 v 8:47 | Reagovat

1.část je hodně zajímavá. Willovi muselo lichotit když byl ten nejkrásnější. :DDD A doufám že toho bastarda chytí co nejřív. :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama