Until you die... 2. part

28. července 2013 v 1:35 | Alex Ayano Kowai |  Until you die

Until you die... 2. part

Všetci sa potichúčky ako myšky zoradili a pripravili na humbug, ktorý nastane hneď ako otvorím dvere a prekvapím našich nepriateľov modrou ničivou energiou spaľujúcou každý kúsoček ich odporných tiel. Čierne masky už viac neboli potrebné. Toto, bola otvorená vojna a všetci vedeli čo robia, keď do nej vstúpili. Ezreal sa postavil za mňa a ticho šepol:,, Môžme". Vtedy moje prsty siahli po kľúčke a tá sa so zavŕzganím pohla.

Vyleteli sme spoza starých, čiernych dverí a rozišli sa na všetky strany. Keď odrátam tích čo odišli, bolo nás päť. Ostré, prenikavé svetlo nás spočiatku oslepilo, čo však nezabránilo tomu, aby sme si nevšimli, že na chodbe nikto nieje. Bola to dlhšia, zelená chodba s ošúchanými stenami a pomaly opadávajúcou omietkou. Svetlá zo stropu vyseli snáď len silou vôle a schodisko na poschodie pôsobilo, akby po ňom každý deň vláčili vrecia kameňov. Toto bol proti mojím očakávania nonsens. ,,Mali na nás vybehnúť! Byť - byť ... už o nás mali vedieť!," tvrdila moja zmätená myseľ. Oproti tomu však nasledovalo ina temné, hrobové ticho ničiace všetky moje zmysly, a bolestne rýchlo rozširujúce moje obavy. ,,Ćo keď je to pasca?" ozvala sa náhla myšlienka. ,,Nemože to byť...!" snažila som sa oponovať vlastnému rozumu. ,,Nie je to...!" zaznievali myšlienkové pochody môjho blúdiaceho zdravia. ,,Nie" zašepkala som. ,,Čo teraz?" opýtal sa Ezreal. Pomaly som sa pozrela do jeho starostlivých očí a snažila sa vytriediť z mojej hlavy odpad, ktorý mi zatemňoval zdravý úsudok. ,,Ideme hore," zašepkala som nervózne. Niečov hlave mi hovorilo, že by sme mali utiecť, zmiznúť, kým máme čas....
Pomaly sme vyšli po schodoch a zvuk starých praskajúcich parkiet sa mi zabodával do srdca čím ďalej tým väčšmi. Bola to len maličká predsieň, z ktorej viedli jediné dvere. Šedý nádych svetla zďalekas neprispieval k nastávajúcemu šialenstvu. Srdce mi bilo vzrušením, možno lepšie povedané, strachom. Ezreal si ma pomaly premeral pohľadom. ,,Myslím, že niečo tuší, myslím, že on vie," preblislo sa mi v očiach. Zrazu som tam nechcela ísť, nechcela som otvoriť tie dvere. Váhavo som siahla po kľúčke, kým nervózne pohľady ostatných prebodávali môj chrbát. ,,Mám ťa rád," zašepkal ticho Ezreal, kým ja som potlačila dvere, a tie sa roztvorili. Naskytol sa nám pohľad, ktorý nebol nič z toho, na čo sme boli pripravení.
Po strane stáli asi desiati muži držiaci zbrane podobné našim. Ich zbrane však mali obmedzený zdroj energie, zatiaľ čo zdrojom naších sme boli my sami, s výnimkou tích "vyvolených", ktorých zbraň boli oni sami. Na druhej strane starej, vyblednutej miestnosti sedel on. (Ak si toto prečítal, napíš do svojho komentu slovo: krpce ... ospravedlňujem, sa len chcem mať prehľad kto to číta :) Vo veľkom, novom kresle, ktoré priam žiarilo nad chabosťou tohto domu. Vedľa neho stál jeho verný sluha a jeho pichľavý chladný pohľad sa zaryl do mňa. ,,Ale, ale .... očakával som vá," zasmial sa Merienn. Bol to muž neveľkej postavy, na prvý pohľad chabý s pomerne zvláštnym polodlhým strihom hnedých, žiariaco zdravých vlasov. Falošný úsmev na tvári, mu vystriedal víťazný výraz. ,,Konečne som ťa dostal, Lorean" zasmial sa a sŕkol si z tmavomodrej šálky, ,,keď si pomyslím, že som ťa nachytal na takú hlúposť, je to až smiešne". Pomaly položil šalok na tanier, a jeho verný sluha zašiel za roh aj so strieborným podnosom. ,,Vlastne, to nebolo až tak ťažké," zamyslené si preložil nohy a hral sa s briadkou smerujúc svoje oči priamo na mňa. ,,Nebuď naivný," opätovala som mu pohľad, ,,prečo si myslíš, že sme v pasci?" ,,Lebo ste," povedala vyčaril diabolský úsmev na tváry. ,,Ako to?" nadvihla som posmešne obočie a rukou za chrbtom som pomaly začala vytvárať silové pole. ,,Nerob to," povedal kľudne a ja som s napätím uvažovala, či vie čo mám v pláne. ,,Som zvedavý, či vieš čo sa stane," povedal a bielou rukavicou pomaly prešiel po červenom poťahu kresla. ,,Čo by sa malo stať?" odvetila som chladne. Nemohla som na sebe nechať ani zmienku strachu, ani inej emócie. Musela som hrať jeho hru, aby som ju mohla aj ja ukončiť. ,,Abraka ... dabra," dopovedal a zo schodiska za nami sa ozval rachot. ,,Čo sa stalo?! Čo?!" vrieskala som cez vreskot ostatných, keď izbu zamoril nepriehľadný, dusivý plyn. ,,Ezreal!" uvidela som jemné záblesky modrého svetla. ,,Lorean" začula som hadí hlas a niečo ma potiahlo za ruku, ,,nechaj ich sa hrať, pre teba mám niečo špeciálne. Uvidíš, zamiluješ si to......"
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Kira*Yume Kira*Yume | E-mail | Web | 29. července 2013 v 9:03 | Reagovat

Krpce.. :D
Jinak pevně doufám že z toho vyváznou a Merienna zabijou. :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama