Until you die... 4. part

28. července 2013 v 1:38 | Alex Ayano Kowai |  Until you die

Until you die... 4.part - the last

,,Neall," ozval sa tichý chrapot z mojich úst, ktorými sa odrazu nedalo pohnúť. ,,Neall," zaznel môj slabý hlas znovu a moje oči neveriacky sledovali postavu, ktorá sa s prebleskom svetla prikrádala bližšie. ,,Neall!" zvrieskla som a môj hlas sa nenávratne rozprestrel do uší všetkých, ktorích ja som už dávno prestala vnímať. Moje myšlienky, moje všetko...bol len on. To nie je možné. ,,..nie je možné," zašepkala som, kým mi po líci stiekla trpká slza.

,,To nie je možné," stiekla druhá a za ňou ďalšie a ďalšie, ktoré neľútostne dopadali na moju hruď. Moje oči, moje myšlienky boli unášané len pohľadom naňho. Na jeho tvár, ktorú som túžila vidieť tak veľmi. Ktorá ma opustila s výrazom utrpenia a predsa sa znova vrátila do môjho života. ,,Prečo?" Bol už len pár krokov odo mňa. Neľútostný strach sa mi prelial v žilách a zabránil mi pristúpiť bližšie unesená ním samým. Prebodával ma pohľadom. Videl až do mňa. Vedel, že mám strach, no napriek tomu ku mne natiahol ruku. Vystrel svoju veľkú dlaň a pomaly sa dotkol mojej tváre. Z chladu, ktorý prinášal jeho dotyk moje telo zaliali zimomriavky. No čoskoro ma ovládlo teplo jeho dlane. Pomaly prešiel až do mojich vlasov a pristúpil ku mne. Mal na sebe len bielu košeľu a čierne, od krvi zašpinené nohavice. Bol bosý a svoju tvár skrýval pod prameňmi vlasov. ,,Neall?" zašepkala som takmer nepočujne a jeho rukou si ma pritisol na hruď. Teplo, bolo jediné, čo som dokázala vnímať. Trasúcu sa ruku som mu priložila na hruď a ucítila jeho tlkot srdca. Bol pomalý, ukľudňujúci, omamný.. Červené oči od sĺz, ktoré mi zmáčali tričko som zatvorila a ticho sledovala jeho dych, ktorý dopadal na moje vlasy. Hoci som bola v jeho objatí, triasla som sa a strach ma neopúšťal ani na chvíľu. Pomaly som otvorila oči a sledovala, ako sa jeho nevyslovené slová dostávali do mojich uší. Čim viac to opakoval, tým rýchlejšie bilo jeho srdce, tým viac som sa triasla. Pomaly a bojazlivo som zdvihla hlavu, aby som sa mu pozrela do tváre, ktorú ešte pred chvíľou zarýval do mojich vlasov. Zdvihla som tvár a prinútila svoje oči aby pohliadli do tých jeho. Aby prebili ten tieň, ktorý zahaľoval jeho výraz, jeho trpkosť, ktorú som cítila. A vtedy, vtedy som sa stretla s jeho očami. Boli chabé, unavené, nenávistné a plné žiaľu. Plné strachu a žiaľu, ktorý sa nám vryl do sŕc a nič nenechal také ako predtým. Práve v tom momente som ucútila slabú bolesť a chlad. Avšak slabá sa premenila na neznesiteľnú a ostrá čepeľ noža sa mi vryla pod kožu. Zmätene som sledovala jeho ruku, ako do mňa vráža nôž čoraz hlbšie, kým nenarazil na rukoväť. Prudko som zdvihla hlavu späť, no jeho oči mi prezradili všetko. Bolesť sa pomaly šírila a omamovala moje telo. Z očí mi opäť vytriskli slzy a bolestný výraz upretý naňho, na jeho tvár mu vrýval túto spomienku navždy. Zrazu ma z nôh opustila sila a ja som pomaly, v jeho objatí, klesla na kolená. Držala som sa ho pevne rukami, chcela som chápať čo sa práve dialo a slzy, ktoré mi začali dopadať na tvár z jeho očí mi to neuľahčovali. Pomaly som strácala silu a aj moje ruky sa len chabo zosunuli dole. Držal ma, pevne ma držal hoci som to už ani necítila. Len to teplo a trpkosť vyjavujúce túto chvíľu. Pomaly som si všimla, ako sa pohľady všetkých upreli na túto scénu. Vytreštené oči nás sledovali a možno neverili, čo sa práve deje. Cez Neallove rameno som v diaľke uvidela Meriennovu tvár. Nehovorila nič, až keď sa naše pohľady spojili, objavil sa na nej usmev. Diabolský úsmev hrajúci s jeho očami. Pomaly som sklopila hlavu, už som ju nevládala držať vzpriamene. Tuhé objatie ma neopúšťalo, no aj tak bolo stále ďalej, a slabšie. ,,Prečo?" zašepkala som, keď mi spadli viečka, ktoré boli príliš ťažké. Pomaly som opadla v jeho náruči a nechala krvavé slzy tiecť po mojích lícach. Zrazu som pocítila hrozný tlak, ktorý ma donútil ešte na pár sekúnd otvoriť oči. Krvavá čepeľ noža sa vydrala z môjho tela a zem zaplavila ďalšia krv. Pomaly som opadla na zem s jeho rukou pod hlavou a jeho dlhými vlasmi zmáčanými od červenej tekutiny miešajúcej sa s jeho slzami. Nehovoril nič. Ústa mal zatvorené, ako po celý čas, len jeho oči rozprávali zaňho. Moja hlava sa dotkla zeme a chabo sa zahľadela na tvár plnú nenávisti v diaľke. Moja ruka dopadla smerujúc naňho. Pozrela som sa na svoje prsty, ktoré boli belšie a mrtvolnejšie, než akokoľvek pred tým. Privrela som oči a posledné načo som myslela je smrť a modrý záblesk, ktorý pošle do pekla posledného bastarda, ktorý mi skrížil cestu. S posledným vídychom som zdvihla hlavu a zahľadela sa ešte raz tvár môjho vraha, ktorá umierala spolu so mnou. Následovalo posledné klipnutie očí a moje telo sa prestalo hýbať, prestalo žiť.
...
Stál som v predsieni svojho malého, útulného domu. Prvý krát som ho nazval svojím. Stál som tam a kvapky dažďa z mojej premočenej mikiny dopadali na starú drevenú podlahu. ,,Prečo sa to muselo stať takto?" pýtal som sa sám seba, keď jediné, čo vypĺňalo obrovskú dieru mojich myšlinok, bola spomienka na jej umierajúcu tvár. Nechápal som snáď ničomu čo sa stalo a hoci som stál doma a bolo šesť hodín ráno, moja myseľ stále tápala v nepochopenom dianí osudu, ktorý z ničoho nič ukončil život mne najmilších. ,,Prečo to spravil?" zaznela mi v hlave ďalšia otázka, ktorá rozpútala vlnu dôvodov a všemožných príčin, no žiadna mi nepriniesla uspokojenie. Boli to len domnienky, ktorých pravdivosť nebude nikdy vyvrátená ale ani dokázaná. ,,Spravil to kôli Merrienovi? Spravil to kôli niekomu, kto tak hlboko a nechcene poznačil život nás všetkých? Nie. Myslím, teda hádam, že nie. Ale kde by som zobral tú istotu byť presvedčený o niekom, keď už neverím ani svojím očiam, keď mi nahovarajú, že slnko je žlté, že obloha je modrá a tráva zelená. Bolo to z nenávisti? Bolo to preto, lebo sme chceli zmenu? Lebo sme mu zmenili život, aj keď o to nežiadal, a ukončili ho takýmto krutým spôsobom? Netuším. Opäť možem len hádať a dúfať v to, že jeho srdce bolo čistejšie než naše, a neuchýlilo by sa k takémuto činu, len z pomsty a nenávisti. No ľudské srdcia, sú klamlivé, nevyspitateľné a čo som niekedy nazíval najbližším priateľom, môže byť môj úhlavný nepriateľ, pretože ľudská faloš sa nikdy nevytratí a neumiera spolu s nami. Bolo to z lasky? Chcel by som tomu veriť. Chcel. Ale čo je to za lásku, ktorá ukončí život milovanej osoby? Snáď tá, ktorá trvá večne. Pamätám sa, že keď mi mama čítala rozprávky, vždy som sa smial, ako niekto môže niekoho tak veľmi milovať? Vedel, že keď ju zabije tak pravidlá vyžadujú, aby sa vzdal svojho života aj on a vstúpil s ňou v ten posmrtný, ktorý je pre nás takou veľkou záhadou? Vedel to? Také boli pravidlá a či vlastne privilégia jej rodu, ktorý sa dnešným, a či včerajším navždy skončil. Ale predsa mal na výber. Nemusel ísť. Mohol zostať. Tak prečo si vybral tú bolestnú cestu? Naozaj chcel byť s ňou? Neustále sa mi vynárajú spomienky. Stál som tam a sledoval ako moja Lori padá na kolená a z úst sa jej valia pramienky krvi. Sledoval som Nealla, ako ju bolestne tisne k sebe a po tvári mu stekajú slzy. Zbraň mi chabo zastala v ruke a všetky oči sa upierali na scénu před nami. Z kolien sa zosunula na dlážku a natiahla ruku smerom k slizkému hadovi, ktorému toto prirovnanie prislo už navždy. Svoj pohľad venovala uslzeným očiam jej vraha a keď sa pobrala preč z jej ruky vytriskol modrý striebristý prach, ktorý ožiaril celú miestnonsť. V tom momente Merienn spadol na kolená a bol mŕtvy. Následoval ho jeho sluha, a za ním všetci ostatní. Ostali sme len ja, zvyšok oddielu a Neall. Čierne vlasy mu padali na jej nehybnú tvár a jeho ruky sa triasli. Z úst mu začala kvapkať bordová krv a z očí tiesť krvavé slzy. Pomaly zaťal zuby a položil si ju hlbšie do svojho lona. Tuho ju objal a po dlhých sekundách, aj jeho telo ochablo. Ostali tam spolu, nehybne až kým ich modrý prach nezahalil a v tej chvíli zmyzli preč. V izbe zavládlo ticho. Striebristý prach odvial všetky mŕtve telá a vošiel do mňa. V tej chvíli ma zaviala neskutočná energia. ,,Vybrala som si teba, Ezreal," ozval sa ženský hlas plný smiechu a ako ozvena sa postupne vyparil z mojej hlavy. V tej chvíli som nevedel dýchať. ,,Prečo?" pýtal som sa vtedy a pýtam sa stále. Pýtam sa to aj teraz keď tu tak bezmocne stojím v dome, ktorý som ešte včera mohol nazvať naším. ,,Nesklamem ťa," poviem a pozriem sa hore s nádejou, že uvidím jej tvár. Neviem, čo mám povedať na koniec. Ako zakončiť tento smutný príbeh. Snáď len slovami: ,,Čas vládne svetu a každému z nás, no ani čas im nezabránil v tom, aby boli spolu."
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Kira*Yume Kira*Yume | E-mail | Web | 29. července 2013 v 9:45 | Reagovat

Trochu jsem byla zmatená v tý části kde spatřila Nealla. Škoda že to je poslední část. :/ Tahle povídka se mi četla moc dobře. :)) Moc hezky zakončený. :3

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama