Haters - 4. part

7. srpna 2013 v 14:00 | Alex Ayano Kowai |  Haters


HATERS - 4. part - What the hell is wrong with me?!


,,Keby ju niekto mal, tak tu neležím ako taký blbec a nerozbíjam si hlavu o stôl," povedala som nervózne a hlavne otrávene. ,,Prečo ma vždy musí vytáčať?! To chcem tak veľa? Len aby prestal dýchať!! Sakra!! Hlava!! Ouch," zaplakala som si v myšlienkach.

,,Ty niečo také máš?" zvedavo sa opýtal Erik a ja som spozornela, vracajúc sa späť do reality. ,,Uhm, ale v ruksaku v mojej triede," odznel buznin hlas, ,,poď si po ňu." ,,Nič od teba nechcem, nemáš ani toľko slušnosti aby si to aspoň doniesol ty," odvrkla som a viac sa sústredila na to ako mi Erik prekladá vlasy sem a tam. ,,Nebuď taká panovačná," zacítila som ako sa ryšavcove ruky zapreli do lavice ,,Predsa ťa bolí hlava nie? Alebo to len predstieraš?" zasmial sa na hlas a ja som pocítila silnú chuť vydlabať mu oko lyžicou. ,,No tak, prestaňte," snažil sa zachrániť situáciu Erik, no ja som si nemohla nechať skákať po hlave a už vôbec nie od toho sukničkárskeho, ignorantského debila. Vystrela som sa a svoj pohľad uprela rovno naňho: ,,Prečo by som mala predstierať bolesť hlavy? Narozdiel od teba nepotrebujem súcit iných ľudí a môžeš si to strčiť dd ifi," zrazu som sa zastavila lebo mi niečia ruka znemožnila pokračovať v mojej vysoko rádioaktívnej replike. ,,Pššššt," Erik pomaly stiahol ruku z mojich úst a prehrabol mi dlhými prstami vlasy. ,,Vy dvaja, už by ste sa mali konečne prestať hádať. Andrew, pôjdem s tebou do triedy a Aly tu v kľude počká," žmurkol na moju prekvapenú tvár, ktorá mala výraz "práve ma niekto prešiel parným valcom, ale mne je to vlastne jedno". Pomaly sa ku mne naklonil a keď nás delili už len molekuly vzduchu, poskytol mi dokonalý výhľad na jeho hruď. Voňal omamujúco úžasne, ale aj tak sviežo. Jeho jemné, mäsité pery sa prilepili na moje čelo a moja tvár nabrala sýto červenú farbu. S mľasnutím sa odtiahol a ja som bola mimoriadne šťastná, že mi spadla dlhá, špinavá blond ofina do tváre a zakryla moje prekvapenie. Myslím, že hneď potom som mozgovo skolabovala a viac si nepamätám, keďže som len sedela akoby som práve videla živého dinosaura a pozerala na svetlo oranžové linoleum tiahnuce sa našou triedou. Neskôr si ku mne sadla Juliet tiež nezvyčajne červenej, žiariacej farby a tesne po začiatku hodiny mi jej krásne modro nalakované nechty dopravili mierne zhúžvaný papierik z ktorého vypadla tabletka. Bolo na ňom mierne kostrbatým písmom napísane: ,,Pre Aly". Vedľa sa vynímal načmáraný smajlík s vyplazeným jazykom a škúliacimi očami. ,,Pravdepodobne autoportrét," zahundrala som si popod nos a nevrlo pri spomienke na buznu som do seba hodila liek pričom som ho zapila čistou vodou. ,,Nejdeme zajtra, ale dnes. Vzhľadom na tvoj stav mi budeš nanič," napísala Juliet na druhý zdrap papiera. ,,Milé," bola jediná odpoveď, ktorá ma napadla pri takej srdcervúcej vete, ktorá naplno vyjadrilo všetky jej city ku mne. ,,Už sa nebojíš?" dopísala som a ona sa so záujmom zahľadela na moje slová napísané tmavo modrým atramentom. ,,Ty si to nevidela?" vrátili sa riadky späť ku mne a ja som na nich vyvalila oči. ,,Čo?" pošepla som nedočkavo a ona opäť sčervenela akoby sa túžila opičiť po paradajkách, ktoré pestovali na svojej záhrade. ,,Ehmm... pobozkal ma!" napísala aspoň s tisícom výkričníkov a mne skoro vypadli očné buľvy z jamôk. Ona len pokývala hlavou, aby potvrdila moju nevyslovenú otázku, ktorú som si pre mierne neslušné slovo nechala radšej pre seba. ,,Drahá moja ale bokom odo mňa, ten Erik sa k tebe nejako má, nie?" napísala a mne sa ústa skrivili do nervózneho úsmevu, keď som si uvedomila, že tú scénu pravdepodobne videli všetci. ,,Prečo?" napísala som nevinne ako ten najosprostenejší idiot a zahľadela sa na ňu nič nevedúcimi očkami, ktoré po dvoch sekundách nahradil odpudivý výraz, keď sa mi ďalšia vlna svetelných ihiel s radosťou zabodla do hlavy. ,,Nemám ho rada," odznel desivý, nízky hlas, ohrnula peru a ešte si niečo "zabručala" popod nos. ,,Eheheheh.." pozrela som na ňu uisťujúc sa, že mi odpovedala ona a nie potomok King Konga, ,,čože?". Chcela som z nej vytiahnuť niečo viac ale ona len ignorujúc moju osobu pokývala hlavou. ,,Píšte si poznámky!" ozvalo sa hromovo po celej triede a ja som takmer nadskočila od bolesti, ktorá sa mi z kriku prehnala hlavou.



Zvyšok dňa bol akosi taký o ničom. Nič zaujímavé sa viac nestalo a tabletka mi vôbec nezabrala, takže som po škole hneď išla domov, respektíve doplazila sa. Som si istá, že do nej tá buzna určite niečo primiešala. Jed na potkany alebo niečo také. Keď nad tým tak premýšľam, bola podivne biela. Dobre, uznávam, že asi už zniem ako strelený paranoik... ,,Juliet?" zdvihla som telefón odomykajúc bránu. ,,Kde si tak rýchlo zmizla?!" ozvalo sa hromovo z čierneho telefónu a bolestivo to preniklo mojim uchom až kamsi do mozgu, ak mi nejaký ešte ostal. ,,Prepáč, ale chcem umrieť sama," odvrkla som a snažila sa ako tak po schodoch vyškrabať na tretie poschodie. Dychom som pripomínala skôr päťdesiat ročného jeleňa než osemnásť ročnú, ,,údajne dospelú" osobu, len nevinne sa snažiacu dostať sa do svojho bytu. Ja viem, pravdepodobne to znie komicky, ale vážne to tak funguje. ,,Nekecaj že umieraš a prestaň tak vzdychať. Máš osemnásť, nie osemdesiat," zaškolila ma a ja som dostala silnú chuť vypnúť ten posratý hovor. ,,A skôr než zložíš..." zastavila môj prst nad červeným, výrazne žiariacim tlačidlom, ,,čo si mám obliecť?!" Zvrieskla to na mňa s toľkou bezradnosťou v hlase, až mi jej na moment bolo ľúto. Na moment.... ,,Ja neviem. Niečo obtiahnuté s veľkým výstrihom?" povedala som už pripravená na tom schodisku stanovať. ,,Preboha, niekedy si fakt ako chlap Alyson," zhrozila sa nad mojou priamou a úprimnou odpoveďou a ja som len pretočila očami, ,,nie je to to, čo si chcela počuť?" ,,Tvoja kvetinková nátura ho neuspokojí," vzdychla som, keď som sa zastavila pred hnedými vchodovými dverami. ,,A že vraj úprimnosť je dobrá vlastnosť," zahundrala a niečo z jej strany zašušťalo. Pravdepodobne položila mobil na posteľ a ako ju poznám, začala sa prehrabovať hordami oblečenia, ktoré by teoreticky obliekli celú Afriku, a možno aj časť Indie. ,,Okey, ja idem. Maj sa a veľa šťastia," využila som situáciu a rýchlo zložila. Tušila som, že ak by som zostala ešte minútu dlhšie, vybehla by na mňa so všetkými možnými kombináciami úbohých tričiek a nohavíc, ktoré na sebe nikdy pred tým nemala. Chvíľu som len tak hľadela na čiernu obrazovku uisťujúc sa, že sa mi nepokúša volať a ja môžem ísť v pokoji umrieť do svojej postele. Našťastie nie. Mobil som vložila do puzdra a dala sa do každodenného hľadania kľúčov, lebo doma nikto nebol a nejaký debil, ktorému som teraz vďačná, nechal otvorenú spodnú bránu, ináč by som si týmto zdĺhavým krokom musela prejsť už skôr na dennom svetle, a kto vie, či by som neuhorela. ,,Ahoj," vyrušil ma z ničoho nič mužský pozdrav a ja som nadskočila takmer meter-dvadsať. ,,Čau," otočila som sa mierne zmätene a zapozerala sa na osobu, ktorá mi privodila mierny srdcový infarkt. Bol to vysoký, dospelo vyzerajúci chalan a čiernymi, uhlíkovými očami, ktoré sa práve teraz zabodávali do tých mojich o ktorých vzhľade si radšej ani nedovolím uvažovať. ,,Konečne," vyšlo mu z úst a usmial sa. ,,Konečne čo?" pozrela som sa naňho, istá si sama sebou, že som ho nikdy pred tým nevidela. ,,Konečne si sa mi pozdravila," zasmial sa a dal si ruky do vreciek bundy. ,,M -my sa poznáme?" potrela som sa naňho udivene. Poriadne si ma premeral pričom nevynechal jediný kus môjho momentálne uťahaného tela. Keď sa opäť vrátil k mojim očiam, na tvári sa mu zastavil zamyslený pohľad: ,,Vôbec nie." Povedal to tak ľahostajne až som sa musela cítiť trápne. Čo to má do pekla znamenať? Mal na sebe dlhé, zužované rifle, značkové, čierne botasky, modro-bielu športovú bundu a čiapku z ktorej mu vykukovali dlhšie tmavo-hnedé vlasy. Bol vysoký, mal široké ramená a pôsobil na mňa divným dojmom, no našťastie nie ako vyberač mafie. ,,Ha?" pozrela som naňho nechápajúc o čo tu do pekla ide. Kľúče som zvierala v ruke a s jedným veľkým otáznikom na tvári pozerala na stvorenie predo mnou, ktoré malo očividne o koliesko viac než ja. ,,Vždy si okolo mňa len prešla a nikdy si si ma nevšimla ani keď som sa ti pozdravil, alebo keď som vám doniesol pizzu.." nervózne sa škrabal na hlave a ja som naňho len vyvaľovala oči. ,,..pozdravil... pizza," zopakovala som ako ten najväčší magor a prikryla si rukou jedno oko snažiac sa spomenúť si na jeho tvár. ,,Aha," povedala som, keď sa mi na moment vybavila jeho tvár v myšlienkach. ,,Spomínaš si?" usmial sa na mňa s nádejou v očiach a ja som len zmetene pokývala hlavou na znak súhlasu. ,,Eh, a č -čo by si odo mňa chcel?" povedala som už normálnym hlasom a začala sa dostávať do nemožnej situácie. ,,Nič, len aby si si ma všimla," usmial sa a ja som bola opäť na začiatku. ,,Si nejaký mafián, ktorý unáša ľudí a predáva ich orgány na čiernom trhu, alebo čo?" vyletela zo mňa prakticky bez premýšľania prvá vec čo ma napadla. ,,Nie," začal sa smiať a vyzeralo to, že sa viac uvoľnil, ,,nič také. Asi nemáš dobrú náladu čo?" Opýtal sa to tak ľahostajne až ma to zaskočilo. ,,Vyzeráš trochu...zničene?" povedal a usmial sa na mňa. ,,To nie je najlepší kompliment, ktorý by si mohol spomenúť," povedala som a mierne sa usmiala. ,,Čo ma ešte dnes čaká?" pomyslela som si a nervózne sa usmiala.

Vaša Alex Ayano Kowai :3
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Anketa

Koľko má monštrum vládnuce tomuto blogu rokov?

13
19
17
15
20
12
14
16

Komentáře

1 Ryuu L ^^ Ryuu L ^^ | Web | 8. srpna 2013 v 20:02 | Reagovat

XDDD vydlabať oko lyžicou? XDDD ja ťa... :DD tvoje poviedky sú proste úžasné... :3 ani jedna kapitola nie je taká, že by sa nejak štýlovo odlišovala od ostatných :3 proste stále píšeš v jednej línii a viem, že je to od teba ♥ ^__^ keke... ale proste.. tvoja tvorba je asi najoriginálnejšia zo všetkých čo som kedy čítala :'D ja neviem či sa mám smiať, alebo sa zamyslieť nad hlbšou myšlienkou problému XD no.. :DD rozhodne máš moj obdiv ^^ ( a u mňa poviedku :3 teda.. jej prvú trápnu časť ._. XD)

2 Inori Inori | Web | 9. srpna 2013 v 15:29 | Reagovat

Som zvedavá ako to bude pokračovať a kto je ten chalan :3 :D

3 Ame Ame | E-mail | Web | 12. srpna 2013 v 16:24 | Reagovat

*již po třetí zkouší přidat komentář*
Nah, co ten blog zase fetuje...
Tenhle díl byl vážně dobrý, ta závěrečná scéna je úžasná. Ten mladík byl vážně zajímavý... a divný. Ale divní lidé jsou úžasní ;)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama