Painful fear

27. srpna 2013 v 10:00 | Alex Ayano Kowai |  Oneshots
Here it is. I'm not so brave to write in slovak. I'm deeeeeply sorry my dear friends :D

Painful fear

Pozerať na čiernu oblohu zaplnenú hviezdami, ktoré mi kedysi prišli také žiarivé a teraz akoby sa vzdialili a ich nádej akoby sa vytratila a utíchla pre mňa snáď naveky. Ako som tak na ne hľadela, tým viac sa mi zdalo, že sú to len plynové gule v nekonečnom, rozpínajúcom sa, osamelom vesmíre. Moja fantázia ma zaraz opustila. Nebola nádej aby sa dalo všetko do poriadku a rozlámané kúsky môjho doterajšieho života, aby sa vrátili k sebe. ,,Nemožné" bolo presne to slovo, ktoré vystihovalo moje najhlbšie prianie. Áno, predsa mám dokonalú rodinu. Matku, ktorá sa o mňa vždy s láskou starala aj keď to znamenalo pchať nos do mojich šuflov a skúmať moje vzťahy s kýmkoľvek. Nezazlievam jej, že sa o mňa vždy toľko bála.

Predtým som na ňu vždy bola naštvaná, veď som chcela vlastné súkromie. No teraz chápem slová, ktoré vyriekol neznámy človek a ktoré teraz tak neukrutne bažia po mojom neodvrátiteľnom osude. ,,Všetko sa môže stať," zašepcem vduchu a prevalím sa z jedného boka na druhý pričom si nervózne prejdem po boľavom bruchu. Tvrdá, drevená podlaha nášho bývalého domu nikdy nebola to pravé miesto na oddych, no len tu viem, ako tak dýchať bez toho aby mi oči nevypovedali poslušnosť a hoci som vyplakala snáď každú kvapku vody v mojom tele, opäť ronili ďalšie slzy až som mala pocit, že budú krvavé. Mojim telom lomcovala bolesť, no kupodivu som pociťovala až hrôzostrašný kľud hľadiac v tme na jedálenský stôl, ktorý ešte pred pár týždňami znamenal večeru s milovanou, dokonalou rodinou. ,,Koľko je to vlastne týždňov?" vyplavila sa v mojej mysli na povrch otázka, na ktorú som nie a nie nájsť odpoveď. ,,Kedy som prestala počítať dni?" vzdychnem si. Bojím sa rozprávať na hlas aby som neprerušila smrť, ktorá tu nečinne stojí a čaká kým aj ja odídem do ríše mŕtvych. ,,Už nemám prečo žiť," je myšlienka, ktorá teraz pevne ovláda moju myseľ a ostatné pred ňou kľačia ako bezcenný otroci pred svojim krutým pánom. Mala som úžasného, starostlivého otca, ktorý nás nikdy nezabudol pobozkať na čelo pred spaním, a pred odchodom do školy. Nikdy sa nás nezabudol opýtať ako sme sa mali, a neprešiel deň aby nám nepovedal ako nás má s mamou rád. ,,Láska," toť bezcenné slovo leží teraz so mnou na zemi. Prepaľujem ho očami a snažím sa ho prekliať najťažšími smrtiacimi kliatbami, ktoré sa však len bolestne zarývajú do môjho jazyka, ktorý teraz už len kŕčovito baží po vode. ,,Nechcem nič, len smrť, tak prečo na ňu musím tak dlho čakať? Nemám už prečo žiť," zjaví sa mi v očiach pravda, a tá tak ukrutne, bez výčitiek bije moje srdce, že už pomaly prestáva biť. ,,Bum bum, bum bum," ozýva sa jediný zvuk, ktorý každou sekundou môjho žitia slabne, aby napokon zanikol v šume vetra, ktorý odfúkol preč všetko, čím som kedy bola. Mala som aj brata. Bol úžasný, aj keď sme si občas robili napriek, no nikdy sme sa nehádali dlhšie, než pár premlčaných hodín. Vždy ma chránil, bol ako moja verná stráž vždy bdejúca nado mnou, aby sa mi nič nestalo. Avšak s ním pominula aj jeho ochrana a teraz ma zabíja všetko, i najmenší otras vo mne prebudí žiaľ a smútok, i jednoduché slovo ma raní hlboko do duše. Môj verný štít je preč a ja umieram pod údermi tých najkrutejších nepriateľov. Áno, máte pravdu. Ostal mi ešte život. Moji priatelia. Tí priatelia, ktorí keď videli ako prichádzam postupne o všetko, z otupnej nenávisti obrali ma aj o posledné hrejúce slová a zariadili, aby som sa utopila v kalných vodách, kde som len odpad hnijúci na dne močiara. Z živej jasnej ľudskej bytosti sa stal len červ, prežívajúci na hnilobe, túžiaci len po teple, ktoré snáď zamrzlo, len aby som naňho nedotiahla a prepadla sa ešte nižšie. Prestala som chodiť do školy, pretože pohľady, zazerajúce oči, ma nútili premýšľať nad najhoršími vecami. Chcela som.. chcela som len... pomoc. A len tá pomoc mi bola odopretá, pretože keď nie sú peniaze a úžasná rodina, nie ste nič. Som len "nič" s veľkým ,,N", pretože nežijem v drahej štvrti, nemám drahé auto, nemám krásneho brata a neusmievam sa v každý moment môjho posratého života. Tak je to. Pretože vaša prítomnosť sa vyparí a vy navždy zmiznete, splyniete so vzduchom, alebo je vaša prítomnosť nanajvýš nežiadaná. A potom, jediné čo mi ostalo bol človek, ktorý mi povedal, že som viac nepotrebná. Snáď mnou pohŕda pre moju slabotu a či nevôľu žiť. A teda, mi neostalo nič, len zdrapy papierov poškrtaných mien, pofŕkaných červenou fixou. Nič, ani táto posledná spomienka nie je moja. Ani táto kopa tehiel mi nepatrí. Ani tie spomienky mi už viac nepatria. ,,Vezmi si ich smrť! Vezmi si ich a zabi ma! Prosím, zabi ma!" zafňukala som takmer monotónne.

,,Preboha! John!" ozval sa vreskot postaršej ženy keď stisla vypínač a namiesto lesklej, dubovej podlahy sa jej oči zamerali na postavu ležiacu na zemi. Bola mierne schúlená, ležiac akoby spala, či snáď bola mŕtva. Nevidela tvár, len chrbát zahalený v širokej, veľkej čiernej mikine a skrčené nohy vo voľných, bielych športových nohaviciach. No napriek svojmu oblečeniu vyzerala postava chudo a útlo, pričom jej dlhé, plavé vlasy zakrývali krk a ako slnko sa rozprestierali na podlahe. Pri jej výkriku sa postava nestrhla, ani nepohla, len tam ležala ako mŕtvola. ,,John!" vykríkla žena odbočiac očami hore schodiskom aby sa uistila, že jej manžel sa pomaly teperí schodmi dole. ,,Čo tu robíš taký krik?" zvýšil hlas a nahnevaným tonom zdôraznil, aké mu to je v neskorý večer nepríjemné. ,,Chvíľu len prebodával na smrť vystrašenú ženu, no potom sa zahľadel smerom kam upierala zrak a zaklipkal očami, akoby sa mu zdalo, že vidí len prízrak. ,,Hej!" zakričal pristupujúc o krok bližšie k neznámej, ako sa dovtípil podľa vlasov. ,,Kto ste?" opýtal sa hlasno a čakal odpoveď, ktorá sa však nedostavila. Osoba ležiaca na zemi sa ani nepohla. ,,Ste v poriadku?" natiahol jej smerom ruku aby do nej mohol strčiť, no odpoveďou mu bolo len akési zarinčanie zvonku, zo susedovho domu. ,,Preboha Marry, dúfam, že tá šialená nie je mŕtva," zašepkal so zdesením v hlase manžel John a s obavou sa pozrel na jeho drahú ženu, ktorú ešte pred chvíľkou tak nahnevane obvinil. ,,John! Nechaj ju tak! John! Zavoláme toho chlapca, čo tu bol minule. Predsa hovoril, že ak by sme s nejakým dievčaťom mali nejaké problémy, máme sa obrátiť naňho! John! Nech si s tým on poradí!" nariekala úbohá žena a kŕčovito zvierala v ruke telefón ako sa pokúšala správne naťukať číslo z pokrkvaného papierika. ,,Marry, veď to je tá malá! Tá čo tu žila predtým! Marry rýchlo ho sem zavolaj!" nahol sa nad neznámu. Uvidel len mŕtvolne bledú tvár a zdesené, trasúce sa oči kmitajúce z nejakých určitých bodov, ktoré však nevedel rozpoznať. Nebola mŕtva, tým si bol istý, avšak čo sa jej stalo? A ako sa vôbec dostala dnu? Opatrne k nej natiahol prsty no vystrašená žena ho zastavila: ,,John, nedotýkaj sa jej! A nezavoláme radšej políciu? Už dávno nie je dieťa, môže byť šialená! Pozor aby ťa niečím nebodla!" Manžel len pretočil oči nad jej hysterickým krikom, no vzdialil sa od ležiaceho tela k žene. ,,Áno?" ozval sa unavený, tichý, no predsa tvrdý hlas muža, ktorý pravdepodobne už spal. Merry Thornsová sa len na sekundu nadýchla a spustila ešte vystrašenejším hlasom, než predtým: ,,Prosím vás pán Murray, hrôza! Nejaká žena.. v kuchyni... leží..". Habkala ako nevedela spomaliť rýchlosť svojho dychu a tak jej jej manžel vytrhol z rúk telefón, sám sa nadýchol a podal priame vysvetlenie: ,,Prosím vás, príďte. To dievča o ktorom ste mi minule vraveli, z tej rodiny čo tu bývala pred nami, tu leží na zemi v našej kuchyni. Nevieme čo máme robiť, nevyzerá, že by mala nejaké fyzické ťažkosti. Len leží a pozerá pred seba, na slová nereaguje." Počul ako v telefóne niečo zašušťalo. To sa dlhovlasý, vysoký muž postavil z postele a rýchlo na seba hádzal oblečenie, ktoré prvé uvidel. ,,Hneď som tam," odznelo a ozval sa vypínací ton. ,,Čo povedal?" dobiedzala žena pričom ťahala Johna za rukáv. ,,Že hneď príde," pritiahol si ju k sebe, aby ju aspoň trošku ukľudnil. ,,Och, to je dobré, to je dobré," mumlala si popod nos pozerajúc ešte stále vystrašenými očami na nehybné telo neznámeho dievčaťa, či mladej ženy.

,,Prosím odíďte a nechajte nás tu samých," ozval sa prísny hlas mladého, asi dvadsať ročného muža, ktorý práve vošiel dverami. Marry Thornsová a John Thorns sa naňho prekvapene pozreli, asi preto, že čakali, že príde so sanitkou, a či políciou, teda aspoň Johnova žena si to myslela. ,,Ale čo keď vám niečo urobí?" vyštekla Marry na dlhovlasého, teraz tvrdo hľadiaceho pána Murraya, ktorého krstné meno jej bolo neznáme, ináč by ho vzhľadom k jeho veku pánom nenazvala. ,,Neurobí mi nič. Nie je šialená. Rodina, ktorá tu bývala pred vami mala nehodu a všetci okrem nej, ktorá tam vtedy nebola tragicky zahynuli. Ospravedlňujem sa za túto situáciu, teraz prosím choďte hore, neskôr vás zavolám," zaznel jeho prísny hlas, zabodávajúci sa do každého rohu, veľkého domu.

Bol to dlhý čas čo som sa sama topila v myšlienkach a odrezala sa od reality. Neznáme hlasy sa mi prihovárali, no nepohli mnou a tak som im nevenovala žiadnu pozornosť. Predsa som len neviditeľné smeti, určite to nebolo myslené pre mňa. Očami som prechádzala tú izbu, ktorá mi tak veľmi pripomínala staré časy a dovolila sa mi tam v myšlienkach vrátiť a prežívať najkrajšie chvíle stále dokola. Hoci sa zmenila, ešte stále som mohla vidieť mamu pri drese ako krája koláč a môjho staršieho brata ako jej z neho kradne sladké, červené jahody. Avšak túto nenahraditeľnú predstavu mi prerušilo zaklapnutie akýchsi dverí. Nevenovala som im pozornosť a naďalej v sebe oživovala spomienky, ktoré mi tak vďačne behali popred očami. Mohla by som takto stráviť týždne i mesiace, ak by ma nebolelo telo a oči sa mi čoraz viac nezahmlievali. Ruka pred mojou tvárou. Je moja? Je taká mŕtva. ,,Takže je moja," usmiala som sa vduchu trpkým úsmevom. ,,Čo to vlastne robím?" spýtala som sa sama seba, no odpoveď som nenašla, hoci som sa tak veľmi snažila. Je zo mňa troska. Úbohá troska, ktorú by aj malé dieťa dokázalo umlčať navždy. ,,Hope," ozvalo sa tiché zašepkanie za mojím chrbtom a ja som v ňom poznala svoje meno. ,,Kto si?" pošepla som, pretože na viac som sa nezmohla. ,,To som ja, Luke," odpovedal mi známy hlas a ja som odhalila dávneho priateľa. ,,Hope, čo tu robíš?" ozvalo sa tichúnky, no ja som v tom počula ten tvrdý, prísny, a snáď aj rozhnevaný tón. ,,Drž hubu," povedala som a stále sa nehýbala, nenašla som silu. ,,Hope!" ozvalo sa nešťastne, ,,čo to tu robíš?" Znelo to vyčítavo, no ja sama som nevedela odpoveď. ,,Čo robím?" odpovedala som otázkou, avšak pýtala som sa seba, nie jeho. ,,Ja neviem," vzdychla som si chrapľavým až nezdravým hlasom aký som v priebehu posledných pár dní nadobudla. ,,Prestaň s tým... ja.. viem, že som ti to nemal povedať, ale musíš sa pozbierať!" pomaly sa dotkol mojej ruky, keď ho prekvapilo, že mu pod mikinou klesla dlaň o polovicu a dotkla sa len akejsi tenkej, chabej ručičky. ,,Hope čo to má znamenať? Čo to nevidíš? Celé dni sa nesmeješ, len pozeráš do prázdna, akoby si tu už ani nebola," poznamenal muž pričom si sadol kamsi k môjmu chrbtu a dlaň z môjho zápästia sňal. ,,Buď už ticho," snažila som sa ho utíšiť aby som zasa mohla snívať, alebo sa oddávať smrtiacim myšlienkam. ,,Prosím Hope odpusť mi to, nemôžem ťa takto vidieť," znelo naliehavo a bolestivo sa mi to vrývalo do uší ako ihly. ,,Tak sa nepozeraj," pošepla som a dlaňou si chcela zakryť tvár, no došla len do stredu cesty a chabo zlyhala. ,,Hope!" zaznelo nahnevane, ,,prestaň! Predsa nechceš umrieť!" Mala to byť výčitka, no netušil, že práve vyriekol moje najtajnejšie prianie a jedinú možnosť môjho osudu, ktorý sa onedlho skončí. Nemala som už prečo žiť, žiadny dôvod či cieľ, alebo osobu. Z rozmaznanej princezničky sa za krátky čas stala pochabá myš, alebo mŕtvola. Mŕtva duša. ,,Chcem!" vykríkla som horko-ťažko jedno slovo a na chrbte ucítila vydesený pohľad prísneho muža. Jeho inokedy tvrdá, chladná tvár teraz ukazovala nespočet emócií z ktorých najdesivejšia bol strach. ,,Nie," zašepkal a zlyhal mu hlas. ,,Daj mi pokoj, poradím si sama," mykla som očami čo najďalej od neho, aby som ani náhodou nezbadala jeho tvár. Nevidela som na ňu a tak to bolo lepšie. Pohľadom do jeho očí by ma snáď zabil, možno by ma prinútil žiť o päť minút dlhšie a to som nechcela. Pohľad na jeho nevinnú tvár hoci často zakrytú chladom, no inokedy takú hrejivú až mi pri spomienke na ňu skoro vyhŕkli slzy. ,,Nie! Ako? Ako si poradíš?! Pozri sa na seba! Čo je toto?!" vykríkol naliehavo. ,,Čo to má znamenať? Myslíš, že to neviem? Že ak mi to nepovieš tak to nevidím? Viem, že sa na teba v škole všetci vykašľali, že to nezvládaš. Viem, že myslíš len na smrť svojej rodiny a túžiš odísť za nimi preč. Ale ja nechcem. Ja ťa potrebujem! Myslíš, že som si nevšimol ako sa v poslednom čase obliekaš? Čo majú znamenať tie obrovské, voľné veci?!" kričal na mňa jednu výčitku za druhou a ja som len ležala a načúvala jeho súdu, ktorý mi videl až do vnútra. Nepríjemná bolesť žalúdka, ktorý prepaľovali kyseliny mi zachvacovala celé telo, no aj tak som sa o ňu nestarala. Väčšmi ma vyrušovala a zneisťovala prítomnosť Luka Murraya, ktorého som kedysi nazývala priateľom, no on ma zradil tak, ako ostatní. Srdce, ešte pred chvíľou také pomalé mi teraz mlátilo o rebrá od vzrušenia, ako reakcia na jeho slová. ,,Čo to znamená?!" vykríkol ešte raz, čím prerušil zložite myšlienkové pochody v mojej hlave. Zrazu mnou niečo silno trhlo a mojou hruďou sa rozšíril nepríjemný, bodavý chlad. On tam rýchlo dýchajúc kľačal nado mnou, v rukách držal moju vyhrnutú mikinu a akýmsi strápeným pohľadom sledoval moju hruď, ktorá sa pomaly dvíhala a zasa klesala, pričom odhalil mierne vytŕčajúce rebrá od nedostatku jedla. Jednu ruku si pritisol silno k očiam, akoby nechcel veriť tomu čo vidí, aj keď nechápem čo ho tak dostalo. ,,Daj si to dolu!" prikázal náhle pričom mi surovo pretiahol čiernu mikinu cez hlavu a hodil ju kamsi za seba, do neznáma. Silne so mnou trhol a ja som aspoň načas nabrala nejakú silu vďaka adrenalínu, ktorý mi odrazu stúpal do tenkých žíl. ,,Posluš si," povedala som pričom som naňho upriamila svoj pohľad, teraz už len v obtiahnutom, bielom tielku. Ak by som bola niekde inde, už by som sa snáď slabošsky triasla od zimy, no to som nemohla. Bola som vzpriamená vystretá a moje mŕtvolne oči sa mu snáď zarývali pod kožu, pritom s akým strachom na mňa pozeral. ,,Hope, čo sa ti to stalo?" zašepkal a prechádzal očami po mojom vychrtlom tele čím premenil strach, na obavu a výčitku. ,,Nič," vzpriamila som pohľad, ,,ťa do toho." Kľačala som sledujúc ako hnev v jeho očiach stále stúpal a možno mu začínal ovládať myseľ. Niečo ma zabolelo. Bolo to niekde blízko srdca, možno aj v ňom, keď ešte stále neprestalo biť. Priložila som si k nemu ruku a chladným dotykom som ho chcela upokojiť. ,,Čo sa deje?" vyhŕkol rýchlo a pevne ma chytil za ramená, možno ak by dlane zovrel, rozbila by som sa ako krehká váza, ktorá však nemá žiadnu cenu. ,,Nedotýkaj sa ma!" hnevlivo som odbila jeho dotyk a pozrela mu pohŕdavým pohľadom do tváre. Opäť ma niečo bodlo a tak som nechala ruku kde bola a len sa odvrátila tvárou kamsi do prázdna. ,,Hope, prestaň. Si to jediné, čo mi na tomto svete ešte ostalo," povedal tvrdo, hľadiac na mňa. Pomaly sa priblížil k mojej tvári a dlhými, teplými prstami mi ju natočil k tej jeho. Dlhé, hnedé vlasy ako gaštany mu padali do tváre na ktorej bol prísny a tvrdý výraz neodpúšťajúci akýkoľvek vzdor. Vysoké čelo zobrazovalo však ukrývaný strach, Tmavo modré oči s obavou hľadeli pred seba a jemne rúžové pery sa chveli pod nátlakom desu spočívajúceho v tejto scéne. ,,Nie som! Ty klameš! Prečo stále klameš?! Nechceš ma tu! Sám si to povedal, tak teraz nes následky!" vykríkla som zbavujúc sa jeho dotykov, nechávajúc emócie voľne sa prejaviť a umožniť mi útek z tejto pekelnej situácie. ,,Prestaň! Nehovor takto! Už som nezniesol vidieť ťa zničenú! Každý deň vyzeráš horšie a horšie a moju pomoc odmietaš tak, ako aj.." nedopovedal a stíchol pohrúžený sám do seba akoby skoro vyriekol nejaké tajomstvo alebo niečo, o čom som nikdy nemala vedieť. ,,Buď už ticho! Prečo si nezomrel s nimi?! Prečo ešte nie si mŕtvy?! Prečo ty jediný poznáš moje meno?! Prečo ma stále zastavuješ a nenecháš ma na pokoji?!" postavila som sa lámavo na nohy a z oboch strán si chytila metúcu sa hlavu. ,,Prečo tiež nie si mŕtvy?!" pýtala som sa ho nemožnú otázku. V duši mi zúril hurikán. Myšlienky, pocity a spomienky mi hýrili hlavou kade tade neutíchnuc a nesnažiac sa nájsť si trvalé miesto. Pomaly som sa strácala v realite, ktorú som už ani skoro nevnímala. ,,Už nemám prečo žiť," zašepkala som a pohľadom krútila dookola, akoby som snáď bola schopná dohoniť odpoveď. ,,Mal som zomrieť?" opýtal sa kľudne kľačiaci muž, ešte stále oblečený v rozopnutom kabáte, pričom svoj spýtavý, ranený pohľad upieral na mňa. ,,Čože?" zastavila som sa ohromená jeho otázkou. ,,Zomrieť? Ty?" opakovala som tie slová keď ma prepadol panický strach. Rýchlo som sa k nemu hodila na kolená a z posledných síl rýchlo habkala:,, Nie! T-ty nesmieš zomrieť! Ty nesmieš! Neumieraj!" Hovorila som dookola ako zmyslov zbavená pričom hlavu mi vypĺňal dokonalý chaos. ,,Nezomieraj! Nezomieraj!" kričala som tisnúc ho k sebe. Pozrela som sa mu do tváre a vydesene, zbrklo mu odhrňovala neposlušné vlasy aby som sa uistila, že je tu so mnou, že je v poriadku. ,,Nesmieš zomrieť! Nesmieš zomrieť!" opakovala som pričom sa mi do suchých, mŕtvych očí opäť nahrnuli štipľavé slzy, ktoré sa spúšťali dolu po mojich lícach a siakali do jeho čierneho kabáta. Silno som ho stisla, aj keď to bolo asi ako myšací stisk, pretože ma už sily opúšťali. Zmätená myseľ sa mi hrúžila do seba a vypovedala akúkoľvek službu. ,,Neumieraj," plakala som horúce slzy a bolo ich čoraz viac. ,,Takže nemám zomrieť?" opýtal sa pokojne a pomaly, nenápadne ma objal a pritisol k sebe. ,,Nie, si to jediné čo mi ostalo," zafňukala som pomedzi slzy a ešte silnejšie sa k nemu natisla s dlhým potiahnutím nosa. Triasla som sa a žmolila mu šaty medzi prstami, kto vie či od zimy, chladu alebo smädu. Slané kvapôčky mi v potokoch stekali na zem a vzlyky sa mi drali z hrdla čím ďalej tým väčšmi. ,,Pšššt, už je to dobre. Máš prečo žiť," šepol a rukou ma začal pomaly hladiť po chrbte. ,,Ži len pre mňa, prosím," pošepol mi do ucha a mojim telom sa v tú chvíľu prebila nová, iná energia. Jeho energia. Jeho nádej, ktorú do mňa vkladal. ,,Si moja nádej, si moja Hope," povedal a zaboril si tvár hlboko do mojich vlasov a mnou sa zrazu rozlial taký cenný a dlho očakávaný pokoj. Bolelo ma telo. Bolelo ma srdce, a miestami som mala pocit, že moja duša krváca, ale jeho prítomnosť a slová do mňa prinášali život o ktorý som takmer prišla, ktorého som sa takmer vzdala. A hoci som v duchu ronila krvavé, boľavé slzy, on ma ochránil pred krutým koncom a nechal mi niečo zo seba. ,,Som," povedala som a zdvihla k nemu hlavu, aby som sa mu pozrela rovno do tváre. Nebol tam ani prísny, ani chladný či tvrdý výraz. Bola tam šťastná a hoci strápená tvár. Pozrela som sa mu do ligotavých očí a tie sa upreli do tých mojich. Jemne som sa natiahla a a kútikom úst sa obtrela o jeho horúce, mäsité pery. Ucítila som jeho dlaň na mojom krku odkiaľ sa mi do tela rozlievalo príjemné, upokojujúce teplo. Pomaly si ma pritisol k sebe a venoval mi dlhý, sladký bozk keď prilepil svoje pery na tie moje a preniesol doňho všetky svoje pocity. Radosť, smútok, strach, bolesť, lásku. ,,Bolí ma to," predniesol po chvíli, keď som už len ležala na jeho hrudi a on si ma tisol k sebe. ,,Čo?" zachrapčala som, lebo ma už adrenalín opustil a ja som len bezvládne ležala, opadnutá a unavená. ,,Ty," opäť nasal vôňu mojich vlasov. Slzy mi ešte stále stekali po lícach, a ja som ich všemožne nevedela zastaviť. ,,Pokojne plač," jemne a ukľudňujúco ma hladil po chrbte ako vánok lístie stromov a hoci vo mne ešte stále zúrila búrka, ktorá metala všetko naokolo, on čakal, aby mohol všetko uhasiť a nastoliť pokojný mier. ,,Musíme ísť," zašepkal a pomaly ma pustil. ,,Nie!" premkol ma strach a v snahe opäť ho zadržať som tvrdo dopadla na drevenú podlahu. ,,Hope?" vystrašene ma dvíhal zo zeme, no ja som už nevládala ani stáť na vlastných nohách. Zodvihol ma na ruky a moja hlava sa uvelebila medzi jeho ramenom a krkom kde som mohla cítiť jeho vôňu. ,,Nepúšťaj ma už," vydýchla som s polo-zatvorenými očami, ktoré úž nepočúvali moje rozkazy. ,,Nikdy," zaznelo vážne a vtedy mi viečka úplne opadli a predo mnou sa rozostrela čierna tma. Avšak niečo hrejivé a teplé ma stále držalo a nenechávalo samú. Pamätám si len záblesky, keď som sedela v jeho aute, zabalená do jeho kabátu, alebo na jeho rukách, keď sledoval moju spiacu, pokojnú tvár. A tak, keď som sa neskôr prebudila, otvorila som oči v neznámej miestnosti. Bola modrá a tmavá pričom žalúzie boli zatiahnuté tak, aby prenikali len slabé lúče slnka. V šere som rozoznala na druhom konci akési vysoké skrine a veľkú, mäkkú a teplú posteľ na ktorej som ležala. Nič z toho mi však neprinášalo spomienky a bola som si istá, že túto miestnosť som nikdy nevidela. ,,Už si hore?" ozvalo sa spoza mňa a ja som sa vyplašene otočila, tak rýchlo ako mi to mňa zovierajúce ruky dovolili. Hľadela na mňa trochu zmorená, no šťastná a žiarivá tvár Luka Murraya. Povolil objatie a dlhými prstami mi zasunul neposlušnú ofinu za ucho. Druhou si ma však v zápätí pritisol bližšie. ,,Musel som ťa vziať do nemocnice, lebo si stratila vedomie," zachrapčal a nadýchol sa aby mohol pokračovať, ,,vieš čo to je niekomu vysvetľovať, ako môže byť niekto podvyživený, dehydrovaný, psychicky vyčerpaný, vystresovaný a trpieť nedostatkom spánku naraz?" Nemohla som iróniu tejto diagnózy prehltnúť a musela som si ho predstaviť ako splašene behá po nemocnici sem a tam, pričom terorizuje sestry na oddelení. ,,Od dneška sa o teba starám ja a budeš robiť všetko čo ti poviem. Budeš jesť tri teplé jedlá denne, piť tri litre vody a budeš spať najmenej osem hodín denne, je ti to jasné? Žiadna práca, ani učenie. Jednoducho sa budeš liečiť a oddychovať," dopovedal a ja som si ho predstavila v doktorskom oblečení ako tu lieta po izbe s vážnou tvárou, keď čo i len vstanem. Nemohla som sa tomu nesmiať. ,,Milujem ťa," pošepol odrazu a ja som celá sčervenela. ,,Si krajšia, keď máš takúto farbu, pristane ti to," pobozkal ma na špičku nosa, ,,kde je moja odpoveď?". ,,Od kedy?" opýtala som sa ignorujúc jeho poslednú otázku, keď ma niečo opäť pichlo v hrudi. ,,Už ani neviem, je to tak dlho," vzdychol si a upodozrievajúc ma mi prezeral oči. ,,Kedy si mi to chcel povedať?" opýtala som sa znovu a jemu bolo na tvári vidno ako sa mu na moje otázky ťažko odpovedá. ,,Nikdy," šepol po chvíli a môj úsmev opadol do smutného úškľabku. ,,Aj ja teba," povedala som však a zaborila si tvár do jeho hrude, kde som sa mohla skryť pred jeho pohľadom a víťazoslávnym úškrnom. Pritisol si ma k sebe a pobozkal mi vlasy. Neskôr aj čelo, oči, nos, a pery. ,,Si len moja," vydýchol a táto veta mi znela v hlave ešte dlho potom, než ju jeho zmyselné ústa vyslovili.

Vaša aktualne trepnuta a neschopna pisat dlžne a makčene Alex Ayano Kowai :3
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Ryu^^ Ryu^^ | Web | 27. srpna 2013 v 10:25 | Reagovat

Trošku delší, ale alespoň se mám čím zabavit. :3
Pěkná povídka! :3

2 Ame Ame | E-mail | Web | 27. srpna 2013 v 13:37 | Reagovat

Tohle byla hodně citově vypjatá povídka. Ale musím říct, že se mi líbí, přestože na happy endingy moc nejsem :/ (ale když něco skončí špatně, tak si zase ztěžuji <- jsem podivný tvor XD)

3 Ryuu L ^^ Ryuu L ^^ | Web | 27. srpna 2013 v 17:54 | Reagovat

no dobre, trochu ma to priviedlo do tvorivej nálady a hneď si k tejto poviedke prestavila totálne čierny obraz XDD no koniec mi priniesol celkom milé prekvapenie :) nečakala som, že takto precítená poviedky, bude mať tak nežný koniec ^^ nádherné alex ♥ :)...

4 magika magika | 27. srpna 2013 v 21:04 | Reagovat

Ten konec byl kouzelný moc krásně píšeš

5 Angela QuickBow Angela QuickBow | E-mail | Web | 27. srpna 2013 v 22:18 | Reagovat

Je to úplne úžasné... ^^

6 Amy Amy | Web | 29. srpna 2013 v 16:24 | Reagovat

To je také krásne a na konci tak romantické <3 úžasná poveidka :)

7 Ryu^^ Ryu^^ | Web | 31. srpna 2013 v 9:25 | Reagovat

Tvoje povídka opět nezklamala! Nádherná... na psaní máš talent! :3

8 Ryu^^ Ryu^^ | Web | 31. srpna 2013 v 9:26 | Reagovat

[7]: Promiň... jsem si uvědomila, že jsem ti článek už zkomentovala... >.<

9 Saki Saki | E-mail | Web | 31. srpna 2013 v 12:27 | Reagovat

Woaaaah Aleeeeeeex *-* Táto poviedka je skvelá, krásna, úžasná a ja neviem čo ešte *-* Bolo tam toľko opisov a pocitov a ohhhh *-* Toto je presne môj šálok kávy *-* Shitty rainbows are again everywhereeeee xDD Zo začiatku tak depresívne, ale ten koniec bol vážne krásny, takéto veci ja môžem a to ti poviem, že sa nestáva často, aby som spravila výnimku a prečítala si niečo, čo nie je shounen-ai či podobne; vieš, hetero páry musia byť fakt DOBRE napísané, aby som to prečítala xD Ale pri tebe sa človek nemusí báť xD

10 DirtyFoxx DirtyFoxx | Web | 1. září 2013 v 14:34 | Reagovat

wooow :3 skvelá poviedka *-*

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama