Leden 2014

Everybody likes BULLSHIT!

5. ledna 2014 v 19:24 | Alex Ayano Kowai |  Just my thoughts
Why?
Because BULLSHIT is awesome!! Don´t you think??? :D
Čo dodať? :D Vlastne som veľmi rozmýšľala nad témou článku, ale nijaká mi neprišla ani mailom, ani na facebooku, takže budete možno ochudobnení o môj úžasný spell zfailiť všetko čo sa dá (vrátane gramatiky v tomto literárne významnom diele). But, I don´t fuckin CARE! (,,Boris ne! Nerob tomu autu penis!!!" --- prechádza ťažkým obdobím, má 9 takže najvtipnejšie slová sú hovno, sračka a penis, keďže pipik a pipko patria do nižšej vekovej kategórie :D). Zas a raz som sa rozhodla, že nebudem tak **** (tvárme sa, že tam bolo zanedbávať) blog a posnažím sa to tu rozbehnúť, lebo mi chýbate a možno bol minulý článok sčasti aj výsledkom toho. Áno! Tušíte dobre, že ho mám chuť spáliť! :DD ale nechám ho tu, aby ak mi zasa narastie ego do nadrozmerných výšin (týmto výrokom netvrdím, že sa takáto situácia niekedy za čias existencie ľudstva stala, alebo stane) bude mi pripomínať môj --- ech, ani neviem ako to nazvať :D Ľudia, len to nečítajte preboha :D fakt nie :D ...

Life doesn´t play fair...

3. ledna 2014 v 22:47 | Alex Ayano Kowai |  Just my thoughts
Viem, že by som mala niečo pridať a malo by to byť niečo iné okrem mojich blbých kecov, ale nejako nemám absolútnu chuť žiť. Cítim sa ako žijúca mŕtvola. Nemám chuť písať, čítať, chodiť a dokonca ani vstať z postele. Najradšej by som všetko nakopala do zadku, ale ani na to už nemám chuť. Nemám chuť sa hádať s mamou o tom, či môžem alebo nemôžem sadnúť za tento šrot na ktorom nejde ani posraté lolko a nemám chuť rozmýšľať nad tým, koľko ľudí dokopy sa už na mňa vy*****o vrátane môjho otca, ktorý mi ako vždy keď od neho niečo chcem nedvíha telefóny. Vlastne je to celkom sranda, keďže už som zmätená aj z toho, na ktoré číslo by som mu aj volať mala. Som si istá, že blog nezruším. Na to som príliš veľký srab a mám ho až príliš rada, ale neviem čo si mám o svojej existencii teraz myslieť. Všetko je na p*** (ospravedlňujem sa za nadávky, vypípala by som ich, ale nejde to). Jednoducho povedané, nemám chuť na nič a mám už taký pocit, že sú všetci moji kamaráti super, ale nie sú vôbec, ak tomu rozumiete. Neviem komu by som o tomto feelingu mohla povedať, keďže jediným mojim spojencom v takýchto stavoch ste len vy. Áno, stal sa zázrak. Alex-chan má depku a ponorkovú chorobu. Mám pred očami sen. Vyzerá asi takto. Som sama, alebo s niekým blízkym. Som niekde, kde ma nikto nepozná. Nie je tu moja mama, môj brat, rodina...nikto, len ja a človek, ktorému môžem vyliať svoje srdce s istotou, že ho neprebodne. Môžem o polnoci vyjsť von, zapáliť si cigaretu, opiť sa, bozkávať sa pred najväčším nákupným centrom, urobiť hocijakú blbosť ... a nikto mi to nebude vyčítať, nikto mi na to nič nepovie. Bude to moje rozhodnutie, moja vec! Budem slobodná. Voľná a nie v klietke ako úbohý potkan o ktorého nikto nezakopne, len vtedy si ho všimnú, keď prehryzie časť klietky a bude zlý. They just don´t care. Yeah, you can tell. Ale v momente keď vyjdete z rytmu kde ste poslušné decko a chcete niečo viac. Niečo pre vás, tak to nie! Pretože prichádzajú len povinnosti, áno tie sa posrato kopia ale čo za to? ...Veľké hovno. Nie, veď ja som fakt v pohode, že sa celý zasratý týždeň učím ako kôň a nevyjdem okrem školy na vzduch a keď požadujem niečo viac, nejakú voľnosť, len zlomok slobody, tak na moje požiadavky padá veľké X, ktoré kričí akurát zamietnuté. Áno, pravdepodobne mám dosť života v zamknutej komore, ale to je každému úprimne v p**i. Pretože keď to ľuďom vyhovuje, tak som pubertálne decko. Nie, nemám na nič právo. A preto môj sen vyzerá tak, ako vyzerá. Chcem byť voľná, lietať, byť nezávislá aspoň na chvíľu. Aspoň sa na chvíľu oklamať, že nie som len bábka žijúca na Zemi a za chvíľu umriem bez toho, aby si na mňa niekto po dvoch dňoch spomenul. Chcem utiecť, chcem sa byť, chcem umrieť a zároveň do pekla žiť. Chcem robiť chyby, chcem robiť nezmyselné veci, chcem kus voľnosti. Ja viem, že chcem možno až príliš veľa, ale mám pocit že umieram. Viem, že mám veľa vecí ktoré iní mať nemôžu, myslím na všetky deti v Afrike, áno! Ale chcem, mám právo byť sebecká. Myslieť len na seba. Snívam o tom, že by som snáď mohla robiť čo chcem ja, a nie čo iní chcú. Snívam, že by som snáď niekedy mohla rozhodovať o svojom živote ja. Snívam o malom úteku z tejto reality. Áno, som optimista, ktorého rozum teraz kľačí na kolenách a pozerá na okno so zatiahnutými žalúziami, pretože svet pred ním zatvoril dvere a nechal ho zhniť samého na podlahe, na moment pošpiniť dlážku a potom sa načisto vypariť bez akéhokoľvek náznaku bytia. Nie som už viac dieťa, nemám na to vek a ani sa na to necítim. A pravdepodobne je chyba v tom, že som si to uvedomila jedine ja a nikto okolo mňa. Nie, neplánujem útek ani nič také. Mám dosť rozumu na to, aby som vedela, že sama momentálne neprežijem, túžim len po zlomku, po vôni tej krásnej veci, ktorá je za tým oknom a na ktorú, bohužiaľ, ani nedovidím.

Alex Ayano Kowai, momentálne nasratá na samú seba a na svoju bezmocnosť voči rytmu života a našej spoločnosti.
Trito, ak si toto čítal, tak nekomentuj lebo ti niečo zrobím a nebude to nič pekné!

PS. takže kto si ma zoberie na prázdniny? :D