Duben 2015

Meaningless existence - 1.part

18. dubna 2015 v 1:51 | Alex Ayano Kowai
Well, here it is. Prvá časť. Písalo sa mi to strašne fajn tak dúfam, že sa Vám to bude páčiť guys... je tam trošku násilia, ale verím, že to zvládnete :D

Bolesť. Je to výraz, ktorý ma prenasleduje. Všade. Každé miesto. Celý môj život. Nechápte ma zle, nesnažím sa nabrať sympatie zbytočným ľutovaním sa. Len som sa rozhodol, že sa aspoň raz v živote zdôverím s tým, čo znamená žiť pre mňa aj niekomu inému než samému sebe. Viete, štúdie vraj dokázali, že by som sa mohol po čase zblázniť, ak budem v sebe držať všetko, čo ma trápi. Aj keď, možno si to vlastne nechám pre seba. Veď zblázniť sa musí byť dokonalé oproti žitiu v tejto zasranej realite, kde si človek musí miesto vynútiť násilím, alebo sa stáva úbohou bábkou iných. Len úbohou spomienkou na to čo znamená byť človekom. Len malé nič zadupané vo vrstve odpadu ľudstva...
Opretý o operadlo som sedel a kŕčovito si omínal pruhované fľaky na predlaktiach. Pohovka, kedysi žiarivo bordová, teraz už len zažltnutá od cigaretového dymu a vyšúchaná od dlhých rokov používania sa podo mnou prepadávala hlboko do seba až sa mi pružiny matraca zarezávali do stehien. Len som sedel, vnímal doznievajúcu triašku svojho tela, zaschnuté slzy na tvári a poníženie v mojej hlave sa stupňovalo, i keď tak potichu, že sa na povrchu mojej mimiky nikdy nemalo šancu prejaviť. Moja tvár bola ako skala. Nepreniknuteľná, hlboko zmrazená neďalekými udalosťami ale stále sa zo mňa dalo čítať ako z otvorenej knihy.

New story is coming out soon!

12. dubna 2015 v 20:51 | Alex Ayano Kowai |  Just my thoughts
Hello guys, ako som tak rozmýšľalo nad svojím životom a nad tým, že mi je zima a nechce sa mi ísť zatvoriť okno, napadlo mi, že už dlho som nepísala žiadnu pôviedku a keďže život je zmena a najlepšie na zmenu sú výzvy tak sa mi zachcelo napísať prvé yaoi v živote. Samozrejme nesľubujem, že to bude one-shot, pretože tak ko pre niekoho je ťažké napísať sloh na A5, pre mňa je ťažké napísať niečo čo má menej než 5xA4 a aj to je celkovo malý formát ale aspoň tak nejako som schopná zviazať svoju fantáziu (samozrejme úchylnú fantáziu, inú nemám :D). So, I hope you´ll enjoy it guys a musím poznamenať, že to určite bude s mojimi vlastnými originálnymi postavami, keďže je pre mňa ťažké sa prispôsobovať niektorým povahám charakterov, ktoré už vznikli. Som si istá, že to nebude fantasy, lebo na to momentálne nemám náladu a pravdepodobne to bude drama alebo komédia, neviem čo z toho a možno to bude hekticky schizofrenické a bude sa to striedať podľa mojích nálad keďže v poslednej dobe mám u seba podozrenie na mániodepresívne stavy :D
To bolo z kategórie noviniek a teď neco ku mne. Neviem či to je nejakým hormónovým výkyvom alebo akým iným vplyvom, možno na mňa pôsobia nejaké čakry (just kidding), ale (asi dva týždne čo som chorá a zavretá doma) mám úplne divné nálady :D....fakt je to so mnou príšerné. Buď mám energie na rozdávanie a nemám s ňou čo robiť takže som ako stĺp vysokého elektrického napätia, ktorého jednoznačne NIE JE bezpečné sa dotknúť, alebo umieram bez nálady, plánujem smrť celého sveta a napchávam sa všetkým čo príde pod ruku. Veľmi pochybujem (hľadiac na svoj vek), že som v menopauze, a preto to zvaľujem na nejaké vplyvy tajomných duchovných síl, ktoré ku mne vysielajú profesori, ktorým určite už veľmi chýbam (ako sa od spolužiakov dozvedám). Očividne je na mňa oveľa ťažšie zabudnúť od kedy som si prefarbila vlasy na zeleno, ale som si istá, že to je tým že mi ich tí rošťáci závidia. Ňuf.

Comeback

11. dubna 2015 v 2:26 | Alex Ayano Kowai |  Just my thoughts
Yep, probably píšem sama pre seba, pretože za ten čas čo som tu nebola to tu takpovediac umrelo. Jasné, ani som nič iné nemohla čakať, keď sa sem vraciam po roku. Sama neviem čo od toho čakať, ale už dlho mi chýbalo "niečo". To niečo je pravdepodobne to, že som sa nemala s kým podeliť o svoje choré myšlienky masového vraha a úchylnej yaoistky, ktorá sa pred ničím nezastaví a jej predstavy sú hanebné a absolútne nevhodné pre normálnu spoločnosť.
Samozrejme že mám priateľov s ktorými sa rozprávam (pár ich je) ale neviem si predstaviť, že by som im niekedy ukázala pár Onodera x Takano aby sa so mnou rozplývali nad dokonalosťou anime kde sa dávajú dokopy dvaja muži. Na takých priateľov je ťažké natrafiť a väčšinu z nich som našla práve tu, na blogu (My dear Muffin Ryuu...).
Veľmi mi chýbal celý blog aj keď mnoho ľudí ku ktorým som cítila niečo ako "blogovú platonickú lásku" odišlo, čo ma neskutočne mrzí a asi mám viacnásobnú zlomeninu srdca. Ale nepochybujem, že keď som sa sem vrátila (snáď na dlhšie) tak nerobím chybu (maximálne tak gramatické chyby ale tie robím všade -_-).
Dúfam, že sa tu budem objavovať často a aj niektorí ľudia si na tento hrobček kde pred rokom zomrela Alex Ayano Kowai spomenú a prídu ma vyhrabať spod zeme :D

Na ďalšiu spoluprácu sa teší Vaša,
Alex Ayano Kowai :)