Meaningless existence - 1.part

18. dubna 2015 v 1:51 | Alex Ayano Kowai
Well, here it is. Prvá časť. Písalo sa mi to strašne fajn tak dúfam, že sa Vám to bude páčiť guys... je tam trošku násilia, ale verím, že to zvládnete :D

Bolesť. Je to výraz, ktorý ma prenasleduje. Všade. Každé miesto. Celý môj život. Nechápte ma zle, nesnažím sa nabrať sympatie zbytočným ľutovaním sa. Len som sa rozhodol, že sa aspoň raz v živote zdôverím s tým, čo znamená žiť pre mňa aj niekomu inému než samému sebe. Viete, štúdie vraj dokázali, že by som sa mohol po čase zblázniť, ak budem v sebe držať všetko, čo ma trápi. Aj keď, možno si to vlastne nechám pre seba. Veď zblázniť sa musí byť dokonalé oproti žitiu v tejto zasranej realite, kde si človek musí miesto vynútiť násilím, alebo sa stáva úbohou bábkou iných. Len úbohou spomienkou na to čo znamená byť človekom. Len malé nič zadupané vo vrstve odpadu ľudstva...
Opretý o operadlo som sedel a kŕčovito si omínal pruhované fľaky na predlaktiach. Pohovka, kedysi žiarivo bordová, teraz už len zažltnutá od cigaretového dymu a vyšúchaná od dlhých rokov používania sa podo mnou prepadávala hlboko do seba až sa mi pružiny matraca zarezávali do stehien. Len som sedel, vnímal doznievajúcu triašku svojho tela, zaschnuté slzy na tvári a poníženie v mojej hlave sa stupňovalo, i keď tak potichu, že sa na povrchu mojej mimiky nikdy nemalo šancu prejaviť. Moja tvár bola ako skala. Nepreniknuteľná, hlboko zmrazená neďalekými udalosťami ale stále sa zo mňa dalo čítať ako z otvorenej knihy.


Prsty dopadajúce na kľučku vchodových dverí. Závan vzduchu šíriaci sa z predsiene. Masový pohľad tyrana. Oči prebodávajúce moje telo. "Zasa si sa mlátil v škole?" pristupuje ku mne a ja sa zhlboka nadýchnem. "Koľko krát som ti hovoril aby si sa správal slušne aspoň tam ty fagan?!" navrie mu žila na čele a zvraští obočie od hlbokého amoku, ktorý mu nastupuje na tvár, rovnako ako do celého tela a dovŕši v končekoch prstov, ktoré sa mierne zachvejú od nečakaného návalu vzrušenia. "Ja som len... nechcel som," od strachu sa mi zachveje spodná pera. Viem to. Viem čo príde. "Čo som ti povedal?! Čo som povedal?! Zopakuj to! Zopakuj to ty nepodarené decko! Obyčajný fagan!" objavuje sa pri mne a ohromná ruka mi chmatá golier. Už sa dvíha a s ňou aj ja, vysoko k tej znetvorenej tvári. Ruky mi reflexívne vystrelia do vzduchu, ale malé, zúžené zrenice mieria priamo na mňa a tak aj hneď opadnú naspäť k útlemu telu. Brániť sa nemá zmysel. Moje špičky sa všelijako snažia udržať moje telo na zemi v rovnováhe, srdce bojuje s nadmerným množstvom adrenalínu v krvi. Už teraz bije ako šialené. "Ja - ja len..." hnedé guľaté oči ma zastavia. Nemá to zmysel. "Už to neurobíš! Postarám sa aby si to už nikdy neurobil!" doliahne k môjmu uchu, keď sa zrazu svet okolo mňa začne hýbať a mnou niečo nečakane trhne na stranu. Chvíľu vnímam ako sa zovretie mojej košele uvoľňuje a napätie pomaly mizne, ja však letím kamsi dozadu za seba a dopadám tvrdo na hnedý, nízky konferenčný stolík pričom temeno mojej hlavy dopadá na tvrdú hranu a okamžite vystrelí dlhé povrazce bolesti do celého tela. Zaklipkám očami, pár krát sa nadýchnem ale vzduch mi nijako nepomáha. Vtlačím ho do pľúc a donútim svoje telo pracovať napriek šoku a bolesti, ktorá ho ochromuje. Hrubé prsty s vrstvou zhrubnutej kože a nechutnými zažltnutými nechtami ma však opäť dvíhajú, tentoraz však uchopujú vlasy a pokožka pod nimi sa napne keď sa mohutným ťahom snaží zodvihnúť váhu celého tela. Musím. Pomaly sa vzpriamujem na roztrasené nohy, len aby som sa pred mojou tvárou zjavila hlboko zatnutá päsť pripravená rozdrviť mi lícne kosti. Naráža a ja som ohromnou silou vyvedený z rovnováhy. Počujem zaprašťanie kostí a ďalší nával bolesti mi otrasie telom. Nie som schopný myslieť a ako bezvládna bábka dopadám na starú pohovku za mnou, ktorá utlmí môj pád. "Sukin syn!" pomaly si omíňa pravačku, kým ja sa bezvládne rozvalím a sledujem ako sa moja biela košeľa špiní od krvi, ktorá mi vyteká z nosa. Nedokážem sa ani spamätať, keď zaznie opäť krik, ktorému však nerozumiem keďže sa mi na chvíľu zahmlí pred očami. Cítim tlak a sledujem ako sa gombíky na mojej košeli jeden po druhom vzdávajú a odlietajú kamsi preč kým nezostane odhalená biela pokožka môjho ohromne rýchlo sa dvíhajúceho hrudníka. Pomaly zdvíham ruky aby som zakryl moju nahotu, ale nemá to cenu. Sledujem, ako si vyťahuje z pútok nohavíc kožený opasok a zaháňa sa proti mne. Sviští vetrom a dopadá na belostné zápästie mojej ruky. Hlavou mi prebleskne strach. Zatvorím oči a rukou si zakryjem tvár. Hryznem do pery aby som nevyjakol od bolesti a cítim železitú pachuť vlastnej krvi, ktorá sa rinie po mojej tvári. Ochromená ruka za vzdá a nechá sa pohltiť bolesťou, objaví sa na nej výrazný červený fľak, ale to už cítim ako dopadá pracka hnedého opaska na odhalený hrudník a spôsobuje mi ďalšie muky. Napriahnem ruku oproti nebezpečenstvu ale dosiahnem len ďalšie rany naviac. So špinavou tmavou krvou sa pomaly miešajú aj moje slané slzy, a keď si prekusnem peru neudržím ani vzlyky a krik ktorý sa mi pri ďalších a ďalších ranách derie z hrdla. Bolesť sa mieša a ja len sledujem miesta kam dopadá hrubá koža poháňaná mohutnou rukou vedená nenávisťou. Miestnosťou sa ozýva krik ale ja nerozumiem jedinému slovu ako sa mi všetko mieša pred očami. Vnímam ako zrazu opasok odletí na druhý koniec miestnosti. "Skurvysyn! Fagan! Ja ťa naučím! Poslúchať na slovo!" hučí mi pri uchu kým sa mi z očí derú slzy a cítim ako každé miesto na mojom tele skučí od bolesti. Mohutné ruky ma dvíhajú a ja dopadám na tmavy zelený koberec pofŕkaný mnohými škvrnami od jedla, masti, mojej starej, staršej, či čerstvej krvi. Cítim ako sa mi dvihne žalúdok a jeho obsah sa snaží vyšplhať mojím hrdlom. Poslušne to udržím v sebe, kým mi do rebier nenarazí hrubá špička vysokej, čiernej koženej topánky a ja stratím dych. Zakrvavená ruka sa pritisne na poškodené rebro, ale mám pocit, že sa najmenej tri zlomili, keď tu naráža ďalšia rana na to isté miesto a drví aj moje prsty. Sypem sa k zemi ako kôpka lego kociek neschopný ovládať svoje telo, ktoré skučí od bolesti v každom jeho bode a očakávam kedy skončí to peklo, ktoré tak neúmorne mučí moje zmysly. Cielene myslená rana však naráža do mojej lebky a tak ma tlak utlmí a ja mám pred sebou tmu. Nejaký čas prejde. Dni? Hodiny? Minúty? Nie. Sú to len sekundy a ja prerývane precitám, kým sa zo mňa môj vlastný otec snaží vymlátiť dušu a posledné zvyšky autonómie môjho vlastného myslenia. Bolesť sa zlieva v jedno a ja už neviem aké to je ju necítiť. Na minútu zachytím ten šialený pohľad krvilačného psa ale nie som schopný ani len otočiť hlavou aby som nevidel toho prekliateho vraha, špinu, tú odpornú tvár z ktorej sa mi chce vracať. "Tak ty na mňa ešte budeš zazerať?! Ty pes! Bastard!" zodvihne ma, aby som videl ako mi k tvári letí oceľová špička, ktorú tak dobre poznám. Zasviští zatuchnutým, smradľavým vzduchom v miestnosti a dopadá, z boku naráža na moju lebku a ja v tom momente zhasnem. Obklopuje ma tma. Ničota. Snáď som mŕtvy. Ale peklo by nebolo takéto prívetivé. Nie. Nie som mŕtvy, len ma opantáva sladká nevedomosť...

Precitám. Otváram oči a zisťujem, že moje viečka oťaželi natoľko, že som schopný pozorovať len cez malé škáročky. Je tma. V miestnosti je tma a starý, zatuchnutý smrad sa mi valí do nosu a pomáha mi precitnúť z opantanosti pocitu neexistencie. Napnem telo a syknem bolesťou, ktorá mi zachváti každý úd. V hlave mi duní, napriek tomu sa však akosi pozviecham do sedu a uvedomím si, že sedím v kaluži. Červenom fľaku koberca nasiaknutým mojou krvou a slzami. Pozriem na hodinky a zisťujem, že tu ležím už štyri hodiny. Pomaly sa zviecham zo zeme a motavým, nemotorným krokom padnem na pohovku. Bolesť zachvacuje všetky moje údy a ja nechám aby mi slzy opäť zaclonili tvár. Nechám ich tiecť a vsiaknuť do starého vydretého poťahu.

Arigato! Dúfam, že sa páčilo a necháte aj komentík :)
Vaša Alex Ayano Kowai
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Saki Saki | E-mail | Web | 18. dubna 2015 v 11:35 | Reagovat

Omfg, chceš ma zabiť? :D Ja sa sem konečne dostane a už tu na mňa čaká i prvý diel poviedky, awh ;33 Môžem umrieť šťastná :"D
To bolo tak strašne.. Kruté T---T Tak veľmi mi bolo protagonistu ľúto a normálne som mala problém to dočítať, pretože strašné nervy ma chytali na toho uh, ani naň nemám slov .__. Ale všetko si to úplne perfektne opísala, veľmi ma to chytilo; Som zvedavá, čo s touto poviedkou plánuješ a teším sa na pokračovanie! *-*

2 Ryuu L Ryuu L | Web | 20. dubna 2015 v 14:43 | Reagovat

OAO haaaaaaa! bože, skoro som dostala v práci infarkt XDD nemôžem tu tieto veci od teba čítať, pretože ty si zvrátený človek!! XDD tak ma napadá... nie sme na našich hrdinov trochu kruté? :DDD mi to pripomenulo Závislosť a Ryoa XDD chudátko :D dúfam, že sa mu v mojom svete vedie dobre ^^ :D :D :D :D

3 TomkoC TomkoC | E-mail | Web | 18. ledna 2017 v 9:51 | Reagovat

Miluju čtení vašich článků

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama